Method Man & Redman
Blackout! 2
© 2009 Def Jam
čas: 57:48

Keď vás hudobný priemysel prefackal toľkokrát ako Method Mana a Redmana, bolo by ľahké na všetko sa vykašľat, zapáliť další joint a prepnúť na zatrpknutý mód. Niekedy považovaní za dynamické duo Def Jamu, rýmoví partneri v poslednom čase nedokážu uspieť. Hitové albumy ich kolegov z labelu ako Kanye, Ludacris alebo Rick Ross bolo ťažko ignorovať vďaka neúnavnemu promu, zatiaľ čo Methodov "4:21: The Day After" bol hodený na pulty s malým zviditeľnením, podobne ako o rok neskôr "Red Gone Wild". Aj napriek tomu sa však táto rapová obdoba Cheech and Chong dala opäť dokopy kvôli "Blackout 2", držiac sa ostatnou hip-hopovou posadnutosťou nostalgiou a pokračovaniami.

Vydanie prvého "Blackout" každému dokázalo, že Meth a Red sú jedným z najlepších dvojíc na mikrofóne. Dokázali pokoriť každý beat, flow, štýl, všetko dokonale. Ich spoločná chémia sa dala porovnať hádam len so skupinami ako EPMD. Dekáda je však v hudobnom priemysle obrovský čas, dvojnásobne v terajšom "tu a teraz" stave hip-hopu, kde vidieť niekoho na vrchole viac ako pár rokov je zriedkavosť. V roku 2006 však vydal Method jeden zo svojich najlepších albumov za roky. Bol to jasný dôkaz, že Meth sa opäť vracia do formy a jeho rými na "8 Diagrams" alebo Ghostfacovom 'The Big Doe Rehab" to len potrvdili. Podobne aj "Red Gone Wild" bol jeden z lepších albumov roka a skvelý comeback po šiestich rokoch mimo hry. Preto som nemal obavy, ako to býva u ostatných pokračovaní, keď ohlásili "Blackout 2".

"You can smoke with the bro if you got ass and nice tits

But fuck you with that "I´m high off of life" shit"

Redman bol vždy top MC, prirodzene charizmatický a vtipný, zasluhujúci si miesto medzi legendami, na čo sa často zabúda vďaka jeho vyfajčenej povahe. Method zasa nikdy nechýba v diskusiách, keď sa hovorí o najlepšom flowe. A najlepšie je to vidieť pri kolaboráciach, ktoré z neho vždy dostanú to najlepšie. Pozvite ho na track a sledujte jeho premenu na jedného z najdynamickejších rapperov súčasnosti, aj keď mu to už pomaly ťahá na tretiu služobnú dekádu. A najlepšie je, keď týchto dvoch postavíte vedľa seba. "Dangerous Emcee" je skvelým príkladom ich skills, keď Red dáva nonstop puchliny ako "you can find me up insisde a whore, making her legs go up like Ferrari doors", zatial , čo Meth si beat absolutne privlastní a spraví svojím. Hviezdy kultovej stoner komédie "How High" sa už nebezpečne približujú štyridsiatku, ale znejú vitálnejšie ako o polovicu mladší rapperi. Funkdoctor Spot a Cheese Wagstaff(it´s The Wire, babeee) nestratili nič zo svojej bezchybnej chémie, vymieňajú si punchliny a udržiavajú track živý ako keď si navzájom smečujú rýmy na "A-Yo" alebo vytvoria cypher spolu s Ghostom a Raekwonom na "Four Minute to Lockdown".Na "Mrs. International" s Buckwildovou funky gitarkou však dokazujú, že vedia pľuvať aj sladké rečičky.

"What you're getting is the truth

My bird's eye vision spots the pigeon in the coop"

Lyricizmus v prípade tohto dua nikdy nebol otázny, ale samozrejme kvalitné bary cez wack beaty nechce nikto počúvať. Aj preto s výnimkou o vytiahnutie pár nováčikov, ostali u veteránou ako Erick Sermon a Rockwilder, ktorz boli opornou časťou aj pri prvej časti. "Blackout 2" je prevažne homage old school, s pár výnimkami zabudnú na súčasné trendy. Jednoducho, east coast puristi môžu byť spokojný.

"Back when Chef momma used to sell plates, we used to sell base

I learn to wipe my nose and wipe the prints of the shell case"

Od momentu, keď sa však dostaneme k posse cutu "How Bout Dat", zbytočne doplneného o Ready Roc a Streetlife, sa však "Blackout 2" premieňa na premenlivú jazdu a naneštastie, ta prejdená dekáda sa nedá niekedy oklamať. Aj keď sú stále fantastický lyrici, trh sa za ten čas zmenil a keď sa duo snaží o zachytenie mladšej generácie, strácajú tú energiu a nenútenosť, ktorá je ich najsilnejšou stránkou. Na hosťovačke s Bun B "City Lights" sa vydajú dole na juh, tu to však ešte dokazujú zachrániť dobrou kombináciou troch rapperských štýlov. To isté sa však nedá povedať o skladbách ako "I Know Sumptn", "A Lil Bit" alebo aj "I'm Dope Nigga", kde títo dvaja znejú mimo. V snahe o dosiahnutie mladšieho publika sa snažia prispôsobiť Waynovi a Painovi a tým len podčiarkujú svoje roky v hre.

Únia týchto dvoch charizmatických beštiíí bola udalosťou pre desiatimi rokmi a aj keď Meth a Red sa znova vynarajú na komerčnej scéne, kde pre nich už nie je miesto, treba oceniť, že tento album nahrali pre fanúšikov a nie pre label. Produkcia je surová a aj keď sa témy väčšinou nepohnú od party crashingu a shit talku, všetko je to poháňané skvelou lyrikou a bezchybnou chémiou. Je všeobecné pravidlo, že pokračovania nikdy nie sú tak dobré ako originály a potvrdzuje sa to aj tu, aj keď nie tak očividne ako inde. Red a Meth potvrdzujú, že majú dlhovekosť v hre plnej hladných nováčikov a zatrpknutých legiend.