Museli sme čakať dlhých sedem rokov, aby sa Wu-Tang Clan znova sformoval ako Voltron. Ale ako sa blížilo vydanie nového albumu a nakopili sa správy o interných rozbrojoch, bolo čoraz ťažšie očakávať album, ktorý vyzeral akoby ho väčšina členov ani nechcela nahrať. O to ťažšie bolo sledovať rozkol skupiny, ktorej príchod na scénu mal taký impakt ako Wu. Nielenže prišli s úplné novým produkčným štýlom, ale aj ich lyrické zameranie bolo ako nič predtým. Temný New Yorský zvuk však už dávnejšie prebrali chytľavé rytmy z juhu, aj keď k nespokojnosti niektorých "verných". V stave, v ktorom sa nachádza hip-hop, je toto možno najlepší čas pre album Wu. Alebo bol by, keby sa tento album podaril. Naneštastie, nie je tomu tak.

"Cruisin on the interstate, just follow while I innovate
Too many try and imitate, medallion like a dinner plate"

Album začne, nie veľmi prekvapivo, samplom z nejakeho kung-fu filmu a prechádza do záhrobného beatu so samplom "Gypsy Woman" od Curtisa Mayfielda. Je to presne ten beat, na aký ste od Wu navyknutý - so špinavým zvukom a grimey podkladom. "Campfire" majú na starosti Ghost, Cappa a Meth, ktorý znie miestami trochu mimo metaforami ako "bringing sexy back like Timbaland and Timberlake". Pokračovaním "36th Chamber" soundu je aj "Take It Back""so štyrma netopiermi, kde sa opäť zapoja špinavé bicie a rozhádzaný orgán. Raekwon track dobre odštartuje a žiari aj Deck. Track však trpí na jedoduchý refrén, ktorý vyzerá byť zbúchaný za minútu. "Get They Outta Way Pa" začne odpálením stickey icky, aby začalo nejaké to braggadacio, ktoré uzatvára svojimi hieroglifickými orgiami Masta Killa. Ale opäť ten refrén - Ghost znie charismaticky ako vždy, ale Rae to hovori len tak mimochodom. Od úvodných sekúnd na nás potom zaútočí stádo "Rushing Elephants" aka RZA, GZA, Rae a Masta Killa, energickým beatom z exotickej píšťaly a backgroundového piána.

"Snatch the sword from the rock with one hand
One finger, bzzz, turn ya body to sand"

Akoby zo soundtracku "Kill Bill" tu zablúdil beat k "Unpredictable", ktorý si pre seba vybrali Deck a RZA-rector so šialeným refrénom ako z albumu Trickyho, ktorý má na svedomí Dexter Wiggles. Funkom naplnený beat znejúci ako mix Jimmyho Hendrixa a Isaaca Hayesa by sa asi viac hodil na soundtrack a je to veľká zmena oproti predchádzajúcim trackom. Jednym z trackov roka je pre mňa "While My Heart Gently Weeps". Keď som počul tú verziu, čo sa dostala vonku v októbri moja reakcia bola niečo na spôsob: "týmto sa chválite, že je prvý sampling Beatles, však ste im urobili hanbu(aj keď nakoniec sa ukázalo, že nešlo o sampel Beatles, ale len interpoláciu ich skladby). Ale táto verzia zafunguje dokonale, mimo toho, že ma nádherný zvuk a lahodný hlas Erykah Badu(pre mnohých asi nebude prekvapením, že jeden z mojich najobľúbenejších trackov obsahuje refrén od Erykah Badu) a všetci traja - Meth, Rae a Ghost - naplno zapoja svoje závyty do storytellingu, aby vytvorili skutočný diamant o jednej pomste v ghette.

"How real is that, you niggaz hatin on the fact
that the kid is blazin this track and hatin on 'em back"

Výpravnú náladu vytvára "Wolves" s Moricconovským piskotom, striedajúcim sa s RZA-ovým obľúbeným vokálnym samplom a tripperskym refrénom Georga Clintona, ktorý je ale tak divný, že vás až pohltí. Útočný začiatok s vysamplovaním RZA-ovho rýmu a latino trúbkou prechádza do čistého Wu štýlu s nabitým Methom, ktorý si to šlape beatom ako Godzilla. Určite to nebol zámer, ale "Gun Will Go" mi pripomína Fiftyho "My Gun Go Off", aj keď tento track má pomerne potemnejšiu atmosféru postavenú na pomalých pianových klávesoch. Ten spomalený beat mal možno vystihovať pouličnú nočnú atmosféru, ale stačí iba na to, aby ma unudil. Jediný sólo track si odbaví RZA, svojim typickým tsunami flowom a filozofickými textami("every tree is numbered, but who can count them") do pomaly sa vlečúceho beatu s pochmúrnou atmosférou. Najrádiovejší zvuk má asi "Stick me for my riches" so spievaným refrénom, prehliadkou tažkého života v ghette a závisťou, ktorá prichádza s úspechom. Nálada sa opäť mení na nervóznej "Starter" s trombónom, rýchlou violou a bublajúcou gitarou, kde Deck, Streetlife, GZA a U-God rýmujú o svojej special lady.

"I became weak when I heard, that his body expired
It was hard for me to believe my brother retired"

Prehliadkov samplov, ktoré RZA použil napr. pri albume Grave Diggaz je "Windmill", kde päťhlavý Wu drak pohltí mikrofón do pokazených klávesou prichádzajúcich niekde z predminulého tisícročia a orientálnej gitarky. Filmovú slučku "Weak Spot" dobre dopĺňaju RZA, GZA a The Chef. Veľkolepý beat dobre zafunguje a dokazuje, aký vplyv mala na RZU jeho anabáza v Hollywoode. Najemotívnejšou skladbou je, ako sa dalo čakať, óda "odídenemu bratovi" Dirtymu, s ktorým sa každý lúči po svojom - či už Meth vyliatou fľašou, RZA spomienkami na najlepšie časy alebo Deck pocitmi viny za to, že mu nepomohol. The Abbott hudobne veľmi dobre vystihol náladu a beat počiarkuje rozlúčkové slová. Druhá línia Wu, Cappa, U-God a Streetlife si na seba zoberú "Tar Pit" - track, ktorý by sa viac hodil na mixtape, lebo len znižuje celkovú kvalitu. A na záver ešte dostaneme darček v podobe "16th Chamber", čo je nepoužitá skladba z čias "36th Chamber", ktorý ma na svedomí Meth a ODB a ide o jeden z jeho posledných nevydaných trackov.

Tento album je presne taký, ako boli podmienky jeho vydania. Miestami zmätočný, miestami neusporiadaný, miestami nevyrovnaný - ale toto je asi pravý obraz Wu pre rok 2007. Teraz s odstupom rokov je už výraznejšie vidieť, kto to v sebe ešte má a kto sa možno zviezol na ich úspechu. S výnimkou Ghosta, od ktorého to aj tak každý očakáva, najviac žiari Meth Man, ktorý má v sebe opäť ten oheň, ktorý sa z neho časom vytratil. Na mic útočí so zúrivosťou nevídanou možno od ich debutového albumu. Čiže lídrami ostávajú Ghost a Meth - jediný, ktorý úspešne fungujú ešte aj sólovo - momentmi zažiari Rae a Deck, GZA sa väčšinou stráca(vyzerá, že sa niekedy nevie prispôsobiť beatu a nový RZA nie je jeho štýl), U-God má jedinú výhodu v hlase a Cappa ostáva mizerný. A čo sa týka Masta Killu, ten vždy tak trochu vytŕčal - tu je to ešte očividnejšie a hodí sa mi viac k MCs ako Killah Priest. Smrťou ODB-ho sa z Wu akoby vytratila tá živočíšnosť a až s odstupom času sa dá uvedomiť, aký dôležity pre nich bol.

Najväčšou zmenou prešiel určite RZA - jeho beaty už nesledujú Wu formáty, ale pretvára ich, čo však môže odpudiť niektorých fanúšikov zvyknutých na istý typ soundu. Aj tí sa však dočkajú, čo však na druhej strane spôsobuje menši zmätok. Chvíľu počúvate beat, ktorý vám privedie zimomriavky, lebo to znie ako starý Wu, ale ďalším trackom príde sklamanie. Každopádne s výnimkou pár zabudnuteľných trackov ako "Tar Pit" alebo "Gun Will Go", ktoré si mohli ušetrit na predalbumový mixtape je RZA-ov nový štýl pre mňa posun správnym smerom a ide určite o set jeho najdiverznejších beatov.

Pár ľudí bude obhajovať album, len preto, že je to Wu, ale pochybujem, že toto je to, čo čakali. RZA má pravdu, keď hovorí, že hip-hop je v úbohej forme. Len neviem, či tento album ponúka východisko. Éra Wu skončila - toto je bodka. Prežije len pár jednotlivcov.