Redman
Red Gone Wild
© 2007 Def Jaml
čas: 74:12
hodnotenie: 7,5/10

Šesť rokov. Toľko trvalo dokedy sme sa dočkali nového albumu od Redmana. Veľa ľudí mu už po tých rokoch odpustilo nevydarený "Malpractice" a jediné, čo potrebujú je dávka funku podaná Doctorom Spotom. Red je jedným z posledných predstaviteľov vymierajúceho druhu rapperov zlatej éry, ale podobne ako zvyšok, aj on sa začína pomaly vytrácať. Red si však ako medicinu na rok 2007 naordinoval hneď dva albumy - pred pokračovaním klasiky "Muddy Waters" použil ako predkrm "Red Gone Wild".

"Back on the train like "Who the hell are you?"
I'm Doc, I bring heat like number 32"

Rapper s jednou z najlepších flow ponúka takmer 75 minút svojej tradičnej flavour a prináša niečo, čo v tomto egocentrickom svete hip-hopu chýba - vtip a humor. Redman je v súčasnom hip-hope dosť špecifický prípad - neobhajuje na každom tracku svoju pozíciu, nevykrikuje, že je No.1(aj keď by na to mal vačší nárok ako 99% súčasných rapperov), nevyťahuje zoznam ľudí, ktorých odstrelil, nesnaží sa poúčať - jednoducho aj po tých rokoch znie akoby len pred niekoľkymi minútami vyšiel zo cypheru.

"Dawn of the Red, goin for the bread
I got pitbulls hooked on to a sled"

"Red Gone Wild" však nie je jeho najlepšie predstavenie. Album po silnom rozbehu stráca dych a hlavne v druhej polovici niekedy vyslovene nudí. Podobne ako album sú nevyrovnané aj výkony producentov. Red vie zachrániť aj zlý beat a tu si toho zachraňovania užije viac než dosť. Duo nováčikov Pinset a Deitch zadiktuje na gongovej hardcore pecke "Bak Inda Building", ktorá dobre nadväzuje na rozpálenú uvodnú "Fire", ale pri predstavovačke Gillahouse na "Sumtn' 4 Urrbody" prinesú beat ako z roku 2000. To by ešte nebolo zlé, keby to bol rok 2000 verzia Co-Flow, ale toto je rok 2000 verzia Ja Rule. Osvedčený Redov spolupracovník Rockwilder tiež naplno nepresvedčí - synťáková vražda "Hold Dis Blaow" sa počúva veľmi dobre, ale "Merry Jane" je skapaná. Naopak nafunkovaná "How U Like That" je tradičný Red - hudobne aj lyricky. Pripomenie sa aj DJ Clark Kent, ktorý produkoval napr. klasiky pre Jay-Z a Biggieho, aj keď známym motívom pre hymnu "Dis Is Bricks" naznačuje, že najlepsie časy už má za sebou.

"Well you can tell how I spit, I don't really give a fuck
I be rollin' through your neighborhood middle finger up"

Väčšie mená sa však osvedčili. "Put It Down" je dôkaz, že dobrý party track sa dá urobiť aj mimo juhu - len k tomu potrebujete Timba. Ktovie, čo Red pre tento beat musel urobiť, keď ani Jigga žiadny nedostal. Asi posunul niečo kvalitné zelené Timbovým smerom. Aj Storch ukuchtil minimalistickú chuťovku pre "Freestyle Freestyle", ktorú Red asi tiež nahrával po zelenej seanse, lebo znie dost chrapľavo. Oproti modernému zvuku Timba a Storcha znie Sermon dosť old-schoolovo, ale jeho nafunkovaná cesta do zlatej éry, keď party riadili týpci ako Biz Markie a Redman, na "Walk In Gutta" ma baví. Podobne ako pokazené piánko Pete Rocka a jeho tradičná trumpeta, ktoré sú základom "Gimmie One".

"My watch do more things than James Bond nigga
I'm gonna do it now, I ain't gonna try nigga"

Na hostí Red tiež nemal najlepšiu ruku. A to nie je len jeho problém - nerozumiem prečo rappery k albumom nepristupujú profesionálnejšie. S parťákmi nech si nahrávajú mixtapy, ale na albumy nech ich nepúštajú, lebo ich detské rapy zbytočne znižujú kvalitu albumu. To je v poslednom čase čoraz väčší problém - Yayo u Fiftyho, Shawn Wiggs u Ghosta, Biely u Luzy(-sic-) a väčšina Gillahouse kliku u Redmana. Ani zavedené mená sa mu však príliš nezavďačili. Aj keby mala zapáchať niečim iným, spolupráca so Snoopom a Nate Doggom na "Merry Jane" zaváňa nudou. "Blow Treez" je to, čo vznikne, keď sa reggae stretne s dirty southom. Redmanovi tu vypomáha "Blackout" parťák Meth, ktorý dá len priemerný part, a kde sa stretnú títo dvaja je jasné, že sa "pália stromy". Samozrejme na albume nesmie chýbať ani pokračovania ságy "Soopaman Lova", ktorej sú venované až tri tracky, na ktorých Red spolu s dlho pohrešovanou Hurricane G vytvoria rapovú obdobu páru "Mickey and Mallory".

Album je presne taký, ako som čakal. Svoju zašlú slávu si mnohý old-school rappery kompenzujú prehnanou minutážov, čo sa samozrejme premieta aj do kvality. Albo sa umára sa v producentskom priemere, čo bol vždy tak trochu Redov problem a hlavne druhá polovica pokrivkáva. Popritom vidno, že Red ide naplno, nech má pod sebou hocičo, ale tie tracky, ktoré nahral so silnými producentami ako Timbo alebo Storch jednoducho vytrčajú.

Albo končí ostrá "Suicide", kde Red vypúšta lyrické torpéda, s refrénom ako od KoRnu a to je asi jediná vec, kde Red prekvapí. Inak ide to svoje klasické - to čím si od roku 1992 získal milióny fanúšikov. Svojich tradičných fans, medzi ktorých sa počítam aj ja, týmto albumom určite nesklame, len dúfam, že na "Muddy Waters 2" si dá viac záležať na produkcii.