Na vrchole svojej popularity bol G-Unit najsilnejším brandom hip-hop a každý kto si Fiftyho znepriatelil sa stal mainstreamovým vyhnancom, s ktorým kolaborácie boli príliš nebezpečné. Vlastnoručne dokázal karieram bývalých superstar ako Ja Rule, a vlastne celej Murder Inc., postaviť pomník a odsúdiť ich do zabudnutia. A bolo zábavné to sledovať a vidieť ako sa v tom Fifty vyžíva. Pripočítajte k tomu ešte to, že nahral niektoré z najchytľavejších hitov posledných rokov a nie je až tak ťažké pochopiť prečo bol jedným zo svetovo najpopulárnejších rapperov.

 

Vydanie „Thoughts of a Predicate Felon“ od Tony Yaya, albumu, ktorý bol tak zlý ako bol aj zbytočný, však bolo začiatkom konca impéria G-Unit – impéria, ktorému záverečný úder zasadil Kanye West v jednom z najväčších týždňov pre hip-hop. Bolo to len druhýkrát v histórii Billboard Chartu, keď prvé dva albumy predali viac ako 600 tisíc kópii. Konečné čísla však určili za víťaza Mr. Westa a aj keď prvotýždňových 691 tisíc predaných albumov bolo jedným z najlepších debutov roka, zanechalo to na Fiftym nezmazateľnú auru prehry. Spečatil to len úplne prehliadnutý album G-Unit a aj keď to Fifty sám asi nikdy neprizná, sláva dňov minulých je definitívne preč. Pád z popovému trónu bol pritvrdý.

 

Fifty musel cítiť tlak. Ľudia o ňom pochybujú, albumy sa nepredávajú, hip-hop sa posúva iným smerom a Mr. Jackson nevie ako sa hýbať s ním. Dôkazom je aj tento album, ktorý až šesťkrát menil dátum vydania. Fifty uviedol ako dôvody nespokojnosť s finálnym projektom alebo uprednostenie Eminema, je však jasné, že za tým bude nie práve najvrelejšie prijatie singlov ako „Get Up“ a „I Get It In“. A keď mu už nerozumejú hitparády, zahlásil aspoň návrat do ulíc a ohlasoval album ako návrat ku koreňom. To mu určite sluší viac, ten definitívne hardcore album to však nie je, aj keď…

 

 

Fifty ohlasoval svoj dlho odkladaný štvrtý album ako prequel jeho blockbustrového debutu – inými slovami návrat ku koreňom, z ktorých vyrástol na vrchol. A viacmenej sa podarilo – ide o jeho najinšpirovanejší album od „Get Rich or Die Tryin´“, najhardcorovejší set trackov, aký dal dokopy za ostatné obdobie a nie je to až po desiaty track, keď sa dostaneme k niečomu, čo sa dá označiť ako klubová skladba. Prvá polovica albumu sa mu skutočne podarila – má naspäť svoj „swag“, vracia sa k svojmu ostrému sarkazmu, ktorým boli jeho tracky povestné.  Tematicky nečakajte nič nové, ale aspoň rovnaké témy nechá znieť sviežejšie a energicky.  Už dávno sa mu nepodarilo preniesť tú surovosť mixtapov na album, tak dobre ako na sérii singlov „Crime Wave“ alebo „Stretch“ alebo aj na otváracích „The Invitation“ a „Death to my Enemies“. A potom je tu „So Discrespectful“, ktorý je u mňa na repeate už pár týždňov – určite jeho najlepší diss za posledné roky. Tentoraz si zobral na mušku Jiggu, Game-a, ale najviac to schytal Young Buck, ktorého si Fifty skutočne vychutnal.  Tento jeho vtip však chýba „murder“ remixu „Gangsta´s Delight“ alebo obohranej „I Got Swag“, ktoré začínajú pád albumu.

 

 

Ohlasovaný návrat do mixtapových dní nebol až tak prehnaný, ale Fifty nedokáže udržať pozornosť až do konca albumu. Chybu spravý, keď z ulíc prejde do spálne a po desiatych hardcore trackoch posôbí to, čo nasleduje až schizofrenicky a Fifty sa zamotáva do siete snahy o rádio hit.  „Baby By Me“ je ešte akceptovateľná vďaka spoľahlivému tandemu Polow Da Don a Ne-Yo, aj keď z nej tiahne sterilnosť - to, že nebola nahraná v štúdiu, ale skôr sformovaná v kancelárii. Ďalšie nájazdy na rádia však už tak obstojne nedopadnú. „Get It Hot“ sa ohrá po minúte, „Ok, You ´re Right“ určite neskončí na výberovke Dr. Dreho a „Do You Think About Me“ a „Could´ve Been You“ si to rozdávajú o najotravnejší refrén(vďaka R.Kellymu má však navrch tá druhá skladba).

 

„I´m like Damien niggaa, when I start getting loose on you

closest thing to Lucifier, make you think you got a noose on you“

 

Produkciu má na starosti tradičný zoznam producentov ako Dr. Dre, Tha Bizzness, Ty Fyffe alebo Havoc, takže takmer identická zostava ako pri „Curtis“, ale tentoraz je sound albumu ďaleko temnejší podčiarkujúc jeho lyrický presun na ulicu. Nečakajte tak žiadne experimentovanie, ale tvrdé hardcore beaty, niektoré z ktorých budú znieť povedomo. Najočividnejšie je to pri „So Disrespectful“, kde je vytiahnutý identický beat ako pri Killer Mikovom „Pressure“ s Ice Cubom a „Then Days Went By“ má rovnaký sampel ako „Street Opera“ od Ghostfaca.

 

„Before I Self-Destruct“ rozhodne nie je dokonalý, ale je to Fifty vo svojej najsústredenejšej forme od debutu a rozhodne ide o jeho najtvrdší albume od prelomu s Aftermath. Stačí si len vypočuť skladby ako „Stretch“ a „Crime Wave“, keď máte nejaké pochybnosti. Je to však príbeh dvoch albumov(podobne ako aj „Blueprint 3“) – počas prvej polovice albumu sa mu darí pretaviť pochybnosti okolia do agresívnej hudby, podarí sa mu odraziť od steny, na ktorú ho pripevnil Kanye, v druhej časti však len bezvýsledne tápa po rádio hitoch. Album si mohol radšej urdržať jednotu, čo by sice ubralo na rozmanitosti(ktorá tu aj tak počuteľná veľmi nie je), ale držal by sa aspoň svojich silných stránok. Tiež by nezaškodilo trochu storytellingu, introspektívy, zakončiť pobyt u Interscope niečim dospelejším ako tirádami o bodycountoch, lebo to len zvýrazňuje fakt, že od prvého albumu sa vôbec nevyvinul.

 

Fifty sa však meniť ani nechystá a s kontraktom u Interscope u konca, bude zaujímavé pozorovať, kde budú sledovať jeho kroky. Nielen čo sa týka labelu, ale aj Fiftyho samotného ako rappera.