Eminem
Relapse
© 2009 Aftermath/Interscope/Shady Records
čas: 76:06

Len pár rapperov v histórii by sa mohlo rovnať jeho nespočetnej zásobe flowov a kadencií a jeho schopnosti rýmovať nielen slová, ale celé vety. Na druhej strane sa tento chlapík so všetkým talentom sveta uchýlil k robenie trackov ako "Big Weenie" a "Just Lose It". Aj keď jeho schopnosti za mikrofónom sa každým rokom vyvíjali, jeho schopnosť robiť dobré albumy akoby sa hýbala opačným smerom. Už pred pilulkami, pred tým ako mu zomrel najlepší priateľ, bol už Eminem beztak hip-hopom unavený. Stačilo si do prehrávača nahodiť "Encore" a bola jasné, že Em ide na autopilot. Nemal o čom rapovať, nebol zábavný a aj napriek dušu odhaľujucím trackom ako "Mockingbird" a "Like Toy Soldiers", išlo o Marshallov najzabudnuteľnejší album a ostane zapísaný ako album, kde bol chlapík, ktorý vyprovokoval hnev C.I.A. a Bieleho Domu, redukovaný na napodovanie prdenia. Po piatich rokoch, ktoré mnohým fanúšikom pripadali ako večnosť je však späť. Nahraný na pahrebe pokazeného manželstva, vraždy Proofa a závislosti na liekoch, Eminem je pripravený na návrat na trón. S týmto albumom to však nebude mať ľahké. Za tých päť rokov sa totiž toho nielen v jeho osobnom živote a hip-hope, ale aj globálne udialo toľko, že to Eminema až pozývalo vytvoriť semi-autobiografické dielo podobné "8 Mile". Eminem si však opäť ide svojou cestou a "Relapse" rozhodne nie je to, čo by jeden čakal.

"Drop kicked the bitch before her second trimester
performed a home abortion with Dexter then I guess I'll
dig her fetus out with a wire hanger then digest her"

Po troch rokoch mimo hudobného priemyslu - troch rokoch plných sociálnych zmien a osobných tragédií - sa Eminem vracia s albumom, ktorý akoby sa držal minulosti, je bez výraznejšieho prekvapenia a len recykluje témy predchádzajúcich skladieb. Nechýba "zlá mama" Debbie, Steve Berman, Mariah, Kim a zástup ďalších známych postavičiek. Od začiatku je jasné, že názov neodkazuje len na prečistenie mysle, ale aj na "prebratie" postavy Slim Shadyho, ktorému prenechá vyše polovicu albumu. Tracky ako "Medicine Ball" alebo "3 A.M." sú preplnené obrazmi jeho drogových fantázií , kde naháňa Lindsey Lohan, opisuje masaker v Shadyville, spieva o váliu v auto-tune a rapuje z pozície Christophera Reevesa. Zdá sa vám to povedomé? To nie ste jediný - dokonca aj Eminem, keď rapuje o zavraždení Britney, je to na tracku "Same Song and Dance", lebo aj on si uvedomuje ako obohrané to je. Sú to momenty, keď znie nepresvedčivo, hádajúc, čo od neho ľudia očakávajú a zúfalo sa snaži udržať svoju pozíciu "kráľa kontroverzie" skladbami ako "Insane", pri ktorých znie prísľub ďalšieho albumu skôr ako vyhrážka.

"Soon as the flow starts,
I compose art like the ghost of Mozart"

Nechápte to zle, aj "Relapse" potvrdzuje, že Eminem je z technického hľadiska jedným z najlepších rapperov súčasnosti a je len skutočne málo rapperov, ktorý by sa s nim mohli v tomto ohľade rovnať(napadá mi len Pharaohe Monch). Eminem tu dokazuje, že "Encore" bol len nepodarkom, lyricky ide naplno a ďalej experimentuje už s beztak bezkonkurečným flowom. Je ale škoda vidieť ako tento svoj talent využíva na útoky na už zabudnuté celebrity ako Kim Kardashian a infantilné vtípky. O to viac, keď dá nazrieť ako album skutočne mohol znieť so záverečnou(!) "Underground". Tu všetky opisy strácajú zmysel a túto lyrickú nálož třeba jednoducho počuť. Ak si vybrať jeden track z tohoto albumu, rozhodne tento.

"Maybe if I just drink half I'll be half buzzed for half of the time
Now who's the mastermind behind that little line? "

Z Eminemových štyroch albumov je jediným, ktorý počúvam pravidelne, ten druhý, všeobecne považovaný za jeho magnum opus. "The Marshall Mathers LP" dokázal kombinovať to najlepšie zo shock rapu prvého albumu s problémami nového života vo svetle reflektorov. Eminemove najlepšie tracky boli vždy inšpirované jeho rodinnými vzťahmi. Či už jeho sadistickým vzťahom s "Kim", jeho turbulentným detstvom s matkou Debbie na "Cleanin´ Out My Closet" alebo melancholickou láskou k dcére Haillie na "Mockingbird", Eminem sústavne prezentoval svoju schopnosť pretaviť všetky tieto emócie do skladieb. Tu je však jeho emocionálny zásobník prázdny. Ako jeden z mála hip-hopových superstars, ktorý si postavil úspech na lyrickom obsahu, je veľkým sklamaním vidieť, že po piatich rokoch sa vracia s tak málo, čo povedať(Proofovu smrť spomenie len raz, aj to nepriamo) a väčšina albumu sa stráca v horrorcorovej obsesii vraždami, znásilneniami a celebritami. Za posledné roky si prešiel toľkým; prečo sa to odráža len v interview a nie v hudbe? Raritné úprimné spovede ako motivačná "Beautiful" a "Deja Vu", kde opisuje ako sa Haillie prizerala jednému z jeho pilulkových záťahov, sú kroky správnym smerom, ku označeniu "klasika" mu však trebalo dlhší jogging.

"Swallowin' the Klonopin while I'm noddin' in
and out on the ottoman at the Ramada Inn"

Eminem sa vzdal svojej často priemernej produkcie a prenechal miesto Dremu. Em má talent ako emcee, ale jeho beatom vždy chýbala konzistencia a čím menej času trávi stískaním gombíkov, tým lepšie pre všetkých zúčastnených. Dre tak produkoval alebo spoluprodukoval všetkých pätnásť trackov, prvýkrát, čo si album vyslúžil takúto exkluzivitu od klasického "Doggystyle". Prekvapujúco je to však produkcia, ku ktorej by mohlo byť najviac sťažností. Nedá sa povedať, že by bola zlá, ale je na tohoto producentského velikána až zaražajúco priemerná a chýba tu nejaká klasika. Beaty znejú prázdne, nenápadito, pri trackoch ako "Must Be The Ganja" začnú nudiť už po prvom vypočutí a je tak na pozostatkoch ich spoločnej chémie a Eminemovej verbálnej gymnastike, aby udržiavali tracky v pozornosti.

Starnúť v hip-hop je ťažké. Ak vaša kariera trvá viac ako dekádu, môžete sa považovať za jedného z mála vyvolených, ktorý majú schopnosť prispôsobiť sa neustále sa meniacemu hudobnému priemyslu. Do tejto malej skupiny patrí samozrejme aj Eminem, ale jeho odmietanie dospieť ako umelec ťahá dole album, ktorý mohol byť veľmi ľahko jeho najlepším.

"Relapse" nie je ani zďaleka perfektný, ale prešľapy sú aspoň predvídateľné. Keď sa však prepracujete na koniec albumu, kde exploduje "Underground", na tom vôbec nebude záležať. Lyricky je album top a keby išlo len o skills za mikrofónom, "Relapse" by si to dokonalé hodnotenie zaslúžil, produkčná stránka a tematický záber sa však lyrike nevyrovnajú ani zďaleka. Inšpirácie bolo dosť, stačilo sa ponoriť hlbšie. Keď to znie, že som na album príliš prísny, je to preto, že Em aj tu dokazuje, že má schopnosť nahrávať albumy klasické, a nie "len" dobré.