"Obie Trice - real name, no gimmicks". Táto veta v úvode Eminemovho hitu "Without Me" predstavila svetu Obieho Trica. Debut na albume jedného z najlepších rapperov by mal znamenať dobrý odrazový mostík. Podporený ešte o kvalitný debutový album "Cheers" s hitmi ako "Set Up" alebo "Bodyguard", Obie by mal mať o karieru postarané.

Nestalo sa. Album sa síce predával dobre, ale bolo otázne, či to bolo skutočne kvôli Obiemu samotnému alebo kvôli ľudom, ktorými bol obklopený. Po prvom singli "Got Some Teeth" ho množstvo ľudí odpísalo ako kopírku Eminema, takže asociácia so Shady Records mu paradoxne viac ublížila ako pomohla.

Obie prichádza po štyroch rokoch s druhým albumom a opäť musí bojovať o miesto na hip-hopovej scéne. Doba je už iná. Emimenovo meno stratilo zo svojho niekdajšieho lesku, hip-hopu kraľuje dirty south. Padarí sa Obiemu ešte zaujať alebo ostane zapísany, podobne ako D12, iba ako Emov vedľajší projekt?

Album začína tradične skitovým introm a zachytáva moment z Obieho života. Matka nájde stiky icky a pýta sa, čo Obie plánuje robiť so svojím životom. Obie odpovedá "Imma Rap" a hneď aj začína v Eminemom produkovanom tracku "Wake Up". Netradičný beat vytvára mrazivú atmosféru, ktorú dopĺňa Obie rýmami, v ktorých obhajuje svoj životný štýl. Na prežitie v ghette musíte byť "Violent". Obie sa tu vracia k nehode, po ktorej mu ostala 9mm jazva na hlave. Track ako vystrihnutý z Fiftyho "Get Rich Or Die Tryin". Na "Wanna Know" sa vysamplovaným Van Halenom vybúri Emile.

Album pokračuje ako "the Eminem Show". Úvod "Lay Down" dáva konečne očakávať poriadny beat, ale Em to zbytočným zvrstovaním opäť pokazí. Najnovší trend hip-hopu - na každom albume musí byť "no snitch" story. Tu sa o to postará prvý singel "Snitch", ktorého relatívny neúspech bol dôvodom posunutia dátumu vydania albumu. Aj keď nerozumiem, prečo tato skladba prepadla. Znie dobre, beat sa tiež vydaril, aj keď v poslednom čase všetky Akonove featuringy znejú veľmi podobne("Cross That Line" z "Port of Miami" a "Snitch"). Witt and Pepp na "Cry Now" neudržia kvalitu produkcie predchádzajúceho tracku a album opäť upadá, aj vďaka Obiemu, ktorý tu pôsobí nudne a neenergicky. Za druhý singel bola vybratá skladba "Jamaican Girl", kde asi najviac cítiť Shadyho vplyv. Cele to znie ako kopírka prvých-comedy singlov z Eminemových albumov.

Sample "I told you, don't fuck with me" z obľúbeného filmu každého správneho rappera - Scarface - otvára track "Kill Me A Mutha". Na featuringu ku skladbe "All My Life" sa objaví aj Nate Dogg, ktorého refrén mi neskutočne lezie na nervy. Zmena príde s trinástkou. "Ghetto" je prvý track, kde pridávam volume a album konečne dostáva grády.. Veľmi dobrá produkcia od J.R. Rotema, doplnená o ešte lepší vokál Treya Songza, pripomenie rovnomenný track z Bustovho "The Big Bang". Toto je ten Obie, ktorého chcem počuť. Fire pokračuje aj na detroitskej záležitosti "There They Go". Konečne trochu energie do tohoto mdlého albumu. Eminem dodal chladný beat, cez ktorý si aj zarepoval. Em tu dáva kruto ako vždy a dúfam, že jeho nový album dá zabudnúť na prúser "Encore".

Dalšia kvalitná produkcia od J.R. Rotema je "Mama", ktorú nasleduje ešte lepší beat na "24's". Skvelý party track s temným beatom. Damn! Túto druhú polku albumu si nechám ľúbiť. Na "Everywhere I Go" sa na featuringu objaví samotný kráľ goríl Fifty, ktorý do hudby, ktorá znie ako vysamplovaná z nejakého seriálu prispieva vokálom na refréne. Fifty si asi necháva dobré tracky na cudzie albumy. Podobne ako "Pearly Gates" z Blood Money aj tu znie Fifty ako z čias "Power of the Dollar". Nemyslím tým spevom, ale z tracku cítiť, že na chvíľu odhodil ten svoj gangsta image. A na záver trochu životopisu, s beatom od J.R. Rotema reflektujúcim jednotlivé obdobia Obieho života.

Musím priznať, že som do hodnotenia tohto albumu išiel s miernymi predsudkami. Úloha Eminema ako hlavného producenta vo mne vyvolávala obavy. Áno, "Moment of Clarity" na "Black Albume" bol dobrý beat. Rovnako aj "Cross" pre Nasa. Problém však bol v tom, že boli skoro rovnaké. Prešlo pár rokov, ale Em ako producent ma ešte stále nepresvedčil (až na krutosť "Like Toy Soldiers").

To, čoho som sa obával, sa aj potvrdilo. Em ešte nie je natoľko vyzretý producent, aby utiahol skoro polovicu albumu a nezačal nudiť. Čítal som, že Obie si vyberal z viac ako 2000 beatov. Ak je toto to najlepšie, čo tam našiel, nerobí to Shadymu dobrú vizitku. Keby si s J.R. Rotemom rozdelil produkciu trochu pomernejšie, určite by to albumu iba prospelo. Neviem, čo je to za trend, ale v poslednom čase si veľa producentov(Mr.Porter) strihá samo aj refrén. Pokúša sa o to aj Eminem a znie to minimálne veľmi divne("Wake Up", "There We Go").

Lyricky bol Obie vždy jeden z nadpriemerných, na albume som si však nenašiel nijaké vychytávky, ktoré by mi zneli tri dni v hlave ako napr. u albumu Method Mana. Na niektorých trackov znie vyslovene nudne, chýba mu ta energia, ktorú bolo cítiť z predchádzajúceho albumu. Hravosť "The Cheers" je tu nahradená cynizmom. Po tom, čo prežil sa tomu, ale nedá čudovať. Trochu dopláca na "syndróm druhého albumu" a snaží sa opakovať niektoré postupy z debutu. Tentoraz to už ale nezaujme.

Album sa rozbieha veľmi pomaly a skutočné obrátky chytá až v druhej polovici. Prvá časť, ktorú si vo väčšine ošéfoval Eminem hraničí s nudou. Keď "Cheers" bolo najmä o producentskej elite a množstvách featuringoch, tentoraz sa Obie spolieha hlavne na vlastné schopnosti a možno aj preto album upadá miestami do monotónnosti. Obie dosiahol presne to, na čo má. Nahral nadpriemerný album, ktorý však časom zapadne do zabudnutia.