Desiaty album, tretí za tri roky - produktívne obdobie. Až tak produktívne, že Snoop sa musí obzerať späť…a často. Stačí sa len pozrieť na tracklist s názvami ako „Gangsta Luv“ alebo „Pimpin Ain´t EZ“ a je hneď jasné, akým obohraným témam sa Snoop venuje. Snaží sa nasadiť party atmosféru, ale s luxusnými baladami ako „Luv Drunk“ mu to nevychádza. Ďaleko viac mu sedí „I Wanna Rock“, stavajúca na súčasnom fenoméne jerkin, aj keď ide v podstate o remix dvadsať rokov starej skladby. K party skladbám toho veľa netreba – len kopajúci beat a doplňujúci flow – a v tom bol Snoop vždy expert. A keďže vie, že sa môže spoľahnúť na svoj nezameniteľný flow, po lyrickej stránke sa Snoop veľmi nesnaží - opäť ten autopilot, ktorý som spomínal. Jediná skladba, ktorá znesie aj prísnejšie kritéria je „2 Minute Warning“, kde Snoop dokazuje, že ak má motiváciu, zvládne ešte v sebe nájsť Snoop Doggy Dogga z Death Row. Druhá skladba, ktorá presvedčí aj po textovej stránke je „Different Languages“, ktorú venuje svojej manželke. Zvyšok je prevažne obmena počutého s niektorými z najprázdnejších skladieb, aké som minulý rok počul.

 

 

O produkciu albumu sa postará zostava v zložení Lil´ Jon, Danja, Battlecat a Neptunes, takže nie je prekvapením, že album znie tak trochu ako retrospektíva jednotlivých etáp jeho kariery. Album sa vracia k jeho G-Funk začiatkom na „Secrets“, prechádza ku crunku na „1800“ a jeho čas na Star Trak pripomína „Special“. Južanský sound „That´s Tha Homie“ možno zmetie fanúšikov, ale kluby poteší, rovnako ako chill-outová „Pimpin Ain´t EZ“. So všetkými tými veľko-rozpočtovými menami však Snoop najviac žiari na jednoduchej „Upside Down“ od Terrance Martina, ktorý mu pomohol s najlepšími skladbami aj na „Ego Trippin“.

 

 

„Ego Trippin“ bol najmä o Snoopovi, o jeho rýmoch. Na tomto albume prichádza s úplne opačným prístupom a takmer každá zo skladieb obsahuje nejaký featuring. Či už sú to najvychytanejší „refrénisti“ od Jazmine Sullivan až po The Dream alebo nová krv West Coastu Nipsey Hussle a Problem na „Upside Down“ prípadne dirty southu v zastúpení Soulja Boya. Toho si Snoop mohol odpustiť, lebo je autotune spev na „Pronto“ by tu určite nechýbal.  

 

Je ťažko písať o tomto albume. Čo sa týka kreativity, „Malice ´n Wonderland“ je Snoopovým najslabším. Album sa dá užiť, ale dlhodobým fanúšikom neprináša nič nové. Absolutne nič.