Slaughterhouse
Slaughterhouse
© 2009 E1 Music
čas: 56:23

V roku 1998 sa kvarteto emcees dalo dokopy s jedným cieľom - dostať hip-hop z pazúrov jiggy štýlu a opäť nastoliť vládu lyricizmu. Canibus, Killah Priest, Kurupt a Ras Kass sa však museli pozerať ako sa ich sen rozpadá, keď sa kvôli osobným sporom a problémom s labelom, kapela rozpadla skôr ako sa dostali k albumu. O desať rokov neskôr sa hip-hop nachádza v podobnej situácii - komercia, tanečky, ringtones. Preto Joe Budden povalá do zbroja Royce Da 5"9´, Crooked I a Joella Ortiza a vytvorí nový záchranný tím Slaughterhouse. Mimo toho, že premenili sen Four Horsemen na skutočnosť, Slaughterhouse majú len jediný cieľ - verbálne zmasakrovať všetkých, ktorý si dovolili zneúctiť hip-hopové zákony.

"We a outfit equivalent to Votron's
That boy Crooked I equivalent to four arms
Joell Ortiz is the body, The cannibal slash killer
Kill you then eat your body
Joe Budden is the pair of legs
He runs shit along side I, the apparent head"

Táto silná štvorka sa prvýkrát objavila na Buddenovom albume a ich chémia bola jasná už od začiatku. S takýmto súznením a úspešne prijatou skladbou, sa tento lyrický syndikát rozhodol do hip-hopu priniesť naspät umenie čistého rýmu a odstránil kohokoľvek, kto im stojí v ceste použitím jedného slova. Na papieri, tento album vyzerá ako ultimátny dar pre fanúšikov. Štyria emcees, ktorý sa stali takmer undergroundovými legendami, sa spoja na jeden projekt s cieľom prinavrátiť ten "real hip-hop". Formovanie "super-skupín" však v hudobnom priemysle väčšinou vyvolá len úškľabky. Či už v rockovom svete Audioslave alebo v hip-hopovom The Firm, len zriedky dokážu nahrať nadpriemerný album. A v hip-hope sa najčastejšie nedostanú ani k LP - Murda Inc. alebo Four Horsemen buď príkladom. Je tu však aj jedna výnimka - Slaughterhouse.

"When I bless a joint
It like Spock came up in the spot
and grabbed the beat by the pressure point"

Aj napriek regionálnym rozdielom, boli títo štyria spojení vášňou pre hip-hop. Ako ucelená jednotka sú pravdepodobne najnadanejšou skupinou, aká sa dala dokopy od čias Wu-Tang. Nedá sa z nich vybrať ten najlepší - každý ide na sto percent, bez toho, aby zatienili toho ďalšieho, každý má to svoje.

"You from the D and you don't fuck with me you're lame
The streets and the Internet fuck with me the same"

Royce je najvšestrannejší z kvarteta a jeho verzatilita sa pretavuje aj do skladieb. Na intre sa nazýva hlavou Voltrona a má aj pravdu, keď jeho vplyv bolo počuť počas celého albumu. Detroitský generál je schopný tracky otvárať, zakončiť, pridať refrén, bez toho, aby sa stratil v "dave" a počas celého albumu si udržal vysoký štandard.

"What's my single, ask dude in the suit and the tie
Who stole the whip man I'm losing my drive
I remember when singles used to have cuts on it
Nowadays the rewind button got mad dust on it."

Joell išiel do nahrávania albumu s jediným cieľom - nenechať sa zatieniť. Pred albumom bol väčšinou považovaný za najslabší článok - ani nie tak kvôli lyrickým schopnostiam, ale prikrátkej diskografii. Joell rapoval akoby chcel každému dokázať,že akékoľvek pochybovanie o ňom nie je na mieste. Jeho zanietenie a odhodlanie sa postarali o to, že prišiel s niektorými z najlepších veršov za svoju karieru. Či už je to brag alebo necháva nazrieť do svojej duše, na trackoch ide vždy s rovnakou intenzitou. Kľúčom k úspechu je brať každý projekt ako vás prvý a to Joell zvládol na výbornú.

"Dear aunty, I still feel your timeless sorrow
Before you died it was like your body was mine to borrow
Like I jumped into your physical shell
While you was going through miserable hell"

Podobne ako Joell, aj Crooked I musel presvedčiť haterov a išiel do projektu s hladom nováčika. Spústa ľudí bola proti nemu zaujatá len preto, že pochádza z West Coastu, ktorý není práve asociovaný s lyrickým hip-hopom. Crooked však túto teóriu prudko naburáva a na albume žiari, aj s jedným z najlepších a určite najemocionálnejším rýmom na "Rain Drops", čo pri albume s Joe Buddenom hovorí skutočne veľa.

"Too many dogs, not enough barking yet
Too many blueprints, not enough architects
Fuck record sales, and who the machine markets best
I'm the last motherfucker that ya'll should test"

Pri Buddenovi je zaujímavé, že aj keď rapuje na plné obrátky, málokto si to v tejto zostave všimne. Nebolo by to však tým, že by bol slabši rapper - jeho štýl je jednoducho iný a rýmuje inak ako jeho kolegovia. Keď rapuje bez témy neznie tak presvedčivo, ale doma je pri tematických skladbách.

"Most rappers are comedy gold
They like their boyfriends sodomy hole
They're full of shit!"

Aj keď skupina reprezentuje rôzne regióny, ich debut najviac pripomína najtvrdšie rapy z New Yorku ako Mobb Deep alebo M.O.P. Máte tu nadbytok všetkého, čo by ste od prvotriednych lyrikov mohli čakať - metafory, wordplay, double-time, slovnú zásobu, breath control, punchlines. Títo štyria si vymieňajú rýmy ako z čias old school cypherov, štýlom, ktorí z nich spravil internetových favoritov. Žiadny z rýmov nie je slabý, nie je tu žiadne sklamanie. Skutočne fungujú ako skupina - odrážajú sa od seba, nadväzujú na svoje verše, motivujú sa navzájom, odsunú svoje egá na druhú koľaj pre Slaughterhouse. Album je naplnený quoteables od úvodnej "Sound Off", kde všetci štyria začínajú pokojným tempom, aby vybuchli do double-timu naznačujúc novú éru, príchod Voltron Crew. Pri takýchto menách nie je žiaden dôvod pochybovať o lyrickom obsahu. Podporovaný prvotriednou produkciou od Alchemista, Streetrunnera, Focusa, Mr. Portera a hlavne DJ Khalila(samplujucého Lennyho Kravitza na "The One"), netreba sa obávať ani o produkčnú stránku.

"I disagree with my shadow when he got on Twitter
I don't like being followed so I shot that nigga"

Hlavným problémom by tak mohla byť tematická obmedzenosť. Keď na vás hneď po "Lyrical Murderers" vybehne "Microphone", dominantná téma albumu začína byť jasná. Niektorý sa síce môžu battle rapu trochu prepchať, ale keď je to urobené, tak dobre ako tu, ťažko to vyčítať. Devinovi by tiež nikto nevyčítal ďalšiu skladbu o tráve alebo The Clipse o koke. Slaughterhouse si ťiež zaslúžia prižmúrenie jedného oka. Nie všetko je však len o lyrickom nakopávani - aj keď lamentujú nad súčasným stavom hip-hopu a vyzývajú na vojnu proti hudobnému priemyslu na "Cut You Loose" a na "Cuckoo" hovoria, že nepotrebujú refrén, "Not Tonight" alebo gitarová "The One" dokazujú, že zvládnu nahrať rádiové skladby, bez toho, aby znižovali kvalitu.

"Y'all say that your pockets are big
I rather say that I'm Pac mixed with B.I.G."

Album zakončuje tvrdá "Killaz", ale Slaughterhouse nie sú tak chladnokrvní, ako to track naznačuje - a to je len dobré. "Pray" a "Rain Drops" su jasne ich najintrospektívnejšími skladbami, keď každý z členov ventiluje svojich démonov. Hlavne Crookedov verš na "Rain Drops", kde vzdáva hold svojej mrtvej tete, je tak emocionálne surový, že to treba počuť. Tieto skladby dokazujú, že aj keď tu nie je dostatok konceptuálnej práce, aby si album zaslúžil titul "klasika", rozhodne to v sebe majú. Pridať ešte niečo z tej kreativity, ktorú Royce predviedol na "Part Of Me" a Joe predviedol na…vlastne na všetkých svojich skladbách a o akékoľvek sťažnosti by bolo postarané. Možno s jedinou výnimkou - kohokoľvek nápad to bol prenechať Pharaohovi len refrén na "Salute", mal by byť nominovaný na najhorší nápad roka.

"Slaughterhouse" je cestou späť do éry, keď emcees posúvali levely. Je to zážitok sledovať spojenie týchto štyroch individualít len kvôli oživenie hip-hopovej duše a vzkriesenie "jej" fundamentov. Album je testamentom sily surových skills. Formulka je veľmi jednoduchá - dajte dokopy štyroch z najtalentovanejších rapperov, zavrite ich do štúdia a sledujte ako sa vyžívajú v predvádzaní svojich schopností. Nie je to ešte tá klasika, ktorej sú schopný, ale naznačuje veci, ktoré prídu - veľké veci.