Joe Budden
Padded Room
© 2008 Amalgan Digital
čas: 64:29

Keď Joe prerazil na scénu v roku 2002 bolo to so svojim precíznym flowom, vtipnými punchlines a odporúčaním od veľkých mien ako DJ Clue a Just Blaze. Zdalo sa, že Budden by mohol zaútočiť na def jamovský top spot, prázdny po Jiggovom odchode na dôchodok. Po vlažnom prijatí debutu sa však druhý album nikdy vonku nedostal. Zatiaľ čo Joe Budden uplne zmizol z mainstreamu, underground ho bol plný.

Nápad zavrieť Budden do zvieracej kazajky na obale albumu, mal poukazovať aj na frustráciu, cez ktorú sa musel k tomuto albumu prepracovať. Nie je ťažké chápať, že nahrávací priemysel dohnal Buddena takmer do šialenstva. Byť donútený vašim obľúbeným rapperom opustiť úspešnú loď po tom, čo váš album mal dva Top 10 hity a dosiahol na zlato, by dokázalo zatriasť s hocikoho hlavou. Budden si svoju frustráciu vybíjal na nekonečnom rade beefov zahrňujúcich každého od Jiggu cez G-Unit a The Game až po Prodigyho, ako aj na svojej "Mood Muzik", ktorej kvalitou zase privádzal šialenstva fanúšikov čakajúcich už konečne na album.

Priznám sa, že Buddena som jeden čas už odpísal ako ďalšiu obeť hudobného priemyslu. Áno, bol to talentovaný rapper, ale v komerčnom svete mainstreamového hip-hop sa jeho skills zdali príliš zviazané. Bolo to až potom, čo sa rozišiel s Def Jamom, keď sa zaradil medzi undergroundových favoritov, a svojou sériou "Mood Muzik" dokázal, že aj mixtape môže znieť ako plnohodnotný album. Je to však dvojsečný meč - album potom môže znieť len ako ďalší z mixtapov.

"I ain't psycho, don't belittle me now
It's just the title 'cuz they couldn't figure me out
I don't care how you rate me
It'll take a long time to evaluate me"

Buddenov druhý oficiálny album v podstate pokračuje tam, kde skončila "Mood Muzik 3". Tí, ktorí však očakali lyrický workshop, ktorý všetkých jeho rivalou prefacká, "Padded Room" je niečo iné(aj keď aj to prefackanie sa tu nájde). Joe je ešte stále majster so slovami, ale tu sa viac ako na samotnú lyriku, na slovné hračky, sústreďuje na koncept a obsah a nájdete tu málo vyslovených quotables. Prichádza s reflektívnejším štýlom, niekedy pripadajúci ako rozhovory s psychiatrom, ktorý mu dá šancu vypustiť svojich vnútorných démonov svojou brutálne úprimnou seba-inšpekciou. Na trackoch ako "In My Sleep" nám dá prostredníctvom svojich snou prejsť svojou paranoidnou mysľou a na konceptuálnej vlne sa nesie aj "Exxxes", kde prostredníctvom vzťahu opisuje svoj boj s depresiou. Buddenova úprimnosť dosahuje nové úrovne na "I Couldn´t Help It", kde priznáva, že tlačil na svoju priateľku, aby išla na potrat. Sú to typy trackov, ktoré každým ďalším vypočutím dostávajú nové dimenzie, pri ktorých sa budete cítiť ako pri počúvaní verejnej psychoanalýzy.

"Wanna blog? Here's a reason: How the fuck Murda Music?
Anybody ever diss this nigga is still breathing?
Jay-Z, Saigon, Nas already pealed him.
2Pac, he ain't alive but you ain't killed him."

Keď som hovoril, že tu chýba agresívnejší rap, výnimkou, ktorá to dostatočne vynahradí, je"Blood on the Wall", kde Budden svojou lyrickou katanou rozseká Prodigyho na franforce. Dôjde na všetko od jeho zdravotného stavu cez charitatívny úpisu od G-Unit až po to, ako si môže hovoriť Murda Muzik, keď každý s kým mal beef mu naložil. Najlepší disstrack posledných rokov - to jednoznačne. Ďalším z vcholov albumu je aj záverečná "Pray For Me", Buddenov dialóg s Bohom. V hip-hope sa o to už kde-kto pokúšal, väčšinou s rozpačitým výsledkom. Od teraz však už bude mať každý manuál, ako sa to má robiť.

"They say the room's padded for my own safety
But the cushion don't soften shit
They lock the door, but still, they let my thoughts in it."

Hype o "Padded Room" ako o konceptuálnom album sa ukáže byť pravdivý len z polovice. V momente, keď sa album dobre rozbehne, vždy príde nejaký filler ako "Happy Holidays" alebo "Don´t Make Me", ktorý prerušia flow albumu. Niektoré tracky ako "Adrenaline" tu, či už soundom alebo obsahom, jednoducho nezapadajú. Taktiež sa zdá, že Joe Budden nechce celú karieru ostať nezávislom leveli a aj preto skladby ako "The Future" s The Game-om znejú miestami ako kasting pre major labely.

"While the chick probably sittin' there thinkin' bout marriage
I'm thinkin' abortion like a savage
an on-purpose accident to have a miscarriage"

Zatiaľ čo lyricky album žiari po celej dĺžke, doplňujúca hudba je poznačená nezávislým rozpočtom. Produkciu zabezpečili pre neznámi producenti, teda neznámi minimálne pre tých, ktorý nesledujú Buddenovu karieru. Jasné, že sa nedalo čakať, že na zozname bude mať all-star producentskú zostavu, ale aj pri "Mood Muzik 2" mal beaty od Scotta Storcha, Rona Brownza alebo Scram Jonesa. Viem, že meno automaticky neznamená dobrý beat, ale väčšina týchto mien je známych, lebo majú za niečo sebou. Joe Budden nikdy nemal najlepšiu reputáciu, čo sa týka výberu beatov a aj "Padded Room" miestami trpí na "Canibus syndróm". Hudobná stránka mu bráni naplno zažiariť a neudrží kvalitu tej textovej. Je strašné predstaviť si, čo by dokázal s beatmi od Black Milka alebo Just Blaza. Nie je tu žiadny vyslovene zlý beat, ale len málo z nich by obstálo samotne, keď väčšinou ide len o loopy. Aj preto keď dá Budden dve šesťminútové tracky za sebou, je to dosť vyčerpávajúce.

V istom zmysle znie "Padded Room" ako skutočný Buddenov debut. Je naplnený hlbokou sebareflexiou, priznávaním si vlastných chýb, rarita v súčasnom ego svete hip-hopu, čo nam dáva šancu poznať skutočného človeka namiesto rádoby rappera. Je to skutočné zhudobnené sebavyjadrenie.

Buddenova situácia pripomína tu The Clipse. "Padded Room" však nie je jeho "Hell Hath No Fury". Možno mal tento album Budden skutočne nazvať "The Growth". Nakopol svoje texty, produkcia to však nenasledovala. Album je rozhodne kvalitný, možno je to však veľkými očakávaniami, že "Padded Room" znie ako ďalši z jeho mixtapov, ďalší zo série. Niekedy sa nastavenie privysokej latky môže obrátiť proti vám.