Ludacris
Theater of the Mind
© 2008 Def Jam/Disturbing the Peace
čas: 60:15

Keď si pozriete zoznam najnedocenenejších rapperov, šanca je, že na vrchných miestach nájdete meno Chris Bridges aka Ludacris. Podobne ako napríklad u Nasa, nie je to tým, že by jeho hudobný katalóg obsahoval podpriemerné albumy, ale skôr tým, že sa nikdy nevyrovnajú jeho talentu. Luda by si však zaslúžil skôr byť v zozname najlepších MCs svojej generácie, keď nikto za karieru(alebo len za featuringy) nezabezpečil toľko quotables ako on. Rok 2006 bol ale pre Ludacrisa zlomovým a podarilo sa mu zbaviť väčšiny kritík, keď zvyčajne ľahkovážny rapper začal skúmať serióznejšie témy. To mu však ešte nestačilo.

Ludacris má na prvý pohľad všetko - päť platinových diskov, grammy za najlepší hip-hopový track aj album, vlastný label a svoje meno v kreditoch niektorých z najúspešnejších filmov posledných rokov. Ale Luda chce viac - miesto v top päťke najlepších rapperov. Vie totiž, že väčšinu jeho albumov majú ľudia zapamätané len vďaka vtipným názvom a chytľavým singlom, ako legendarnemu statusu. Ludacris sa snaží sa dostať svoje meno do diskusií o najväčšieho rappera všetkých čias, zatiaľ však ešte stále musí vybojovať korunu kráľa juhu, ktorú mu z rúk vytrhol T.I.. "Theater of the Mind" sa mu síce opäť darí získať ten "Number One Spot", k tej vysnívanej klasike mu však ešte niečo chýba.

"I been scouring the earth,
making my fans catch the Holy Ghost like your grandma at church"

Keby sme mali veriť press releasom a interviews, "Theater of the Mind" by mal byť veľkolepý cinematický konceptuálny album, album bez hostí, ale s co-stars, album, kde sa nedodávajú beaty, ale tvorí soundtrack. Naneštastie ten koncept ostal len v predalbumových promách a ide tu skôr len o kolekciu trackov, ktoré ledva držia pri sebe. Keď chcel Luda vedieť ako sa tvorí konceptuálny kúsok mohol sa pozrieť na svojich labelových kolegov Jiggu("American Gangster") a Nasa("Untitled"). Album skôr pôsobí ako surfovanie televíznymi kanálmi, keď Luda spolu s Rickom Rossom a Playaz Circle ponúknu južanskú verzie seriálu "American Gangster" a aj keď je však Luda možno dobrý herec, nedokáže presvedčivo zahrať akčného hrdinu. Na seriál odkazuje aj "Everybody Hates Chris", kde vymenúva všetky dôvody prečo by ste ho mali nenávidieť s expresívnym refrénom, ktorého je schopný asi len on. Čo si tu Luda preniesol z Hollywoodu je aj neprepracovaný scenár, keď na albume nájdete všetko, čo očakávate od mainstreamového albumu. To nie je zlé, len extrémne predvídateľné. Aj keď sa však možno nepretrhol tematicky, aj bez konceptu ostáva album veľmi zábavný, najmä vďaka vysoko inšpirovanému Ludovi, ktorý trafí so všetkými svojimi punchlines.

"I see the sunshine gazing through the windowpane
blazing like indo flame"

"Theater of the Mind" však podobne ako aj väčšina filmov má pár spotov, ktoré je najlepšie preskočiť. Patria tam najmä dva tracky zo sekcie 18+ "Nasty Girl" a "Contagious", čo sú typické slow jamy s rozťahaným beatom(obidvaja Scott Storch aj Swizz Beatz neúspešne hľadajú nový sound), ktorý zachraňuje len vtipný Luda. R´n´B tracky sa mu však vydarili s obidvoma vydanými singlami "One More Drink" s v súčasnosti neoddeliteľnou súčasťou všetkých albumov T-Painom, ako aj s energickou "What Them Girls Like" od Darkchilda.

"Top five, damn right, but really it just hit me
That three of your top five is scared to fuck with me"

Zatiaľ čo prvých osem-deväť trackov je to, čo od Ludacrisa očakávate, je to séria posledných štyroch trackov - štyroch trackov, ktoré majú každého presvedčiť, že s ním treba počítať - ako so serióznym raperom, ktoré album posúvajú od dobrého k skvelému a sú skutočným Ludovým blockbusterom. Luda bol vždy jedným z najzábavnejších rapperov a klaunom juhu, ale na "Theater of the Mind" sa od tohoto albumu mierne odkláňa. Na "I Do It For Hip-Hop" tvrdí, že hip-hop mu dlží promóciu a od "Last of Dying Breed" s Lil´ Waynom dokazuje prečo. Veľmi silný track podporený epickým beatom Wyldfyerom, ktorý túto križiacku výpravu ozvučuje. Aj keď nie je prvý južanský rapper cez Primov beat(túto česť mal Devin the Dude s "Doobie Ashtray"), podarí sa mu cez jeho produkciu nahrať najlepšiu južanskú Premierovinu. Veď si nemôžete nárokovať na raperskú veľkosť bez toho, aby ste mali track s DJ Premierom. Záverom albume zasa prepne na "uvedomelú" nótu, keď sa spolu so Spike Leem a Common snažia prebudiť hip-hopovú generáciu odkazom(aj hudobným od 9^th Wondera) na klasický film "Do The Right Thing". Sú to skvelé tracky, ale všetko aj tak padá na "I Do It For Hip-Hop", kde Luda nevyvrátiteľne dokazuje, že dokáže udržať krok aj s gigantmi ako Nas a Jay-Z.

Najväčším problémom Ludacrisových albumov bola vždy vyrovnanosť - a "Theater of the Mind" nie je žiadnou výnimkou. Je však jasné, že každým albumom sa blíži k perfekcii svojho remesla. Luda sa však určite nemusí hanbiť, aj keď tento album neprinesie zmenu v hre, keby každý rapper dával do rapovania toľko snahy ako on, žiadna reč o oživení hip-hopu by ani nemusela byť. Z väčšej časti totiž Luda vytvoril impresívny projekt so skvelou rukou na spolupracovníkov a ide jednoznačne o Ludov najkomzistnejší projekt doteraz. Nie je to síce ten album, ktorý bude definovať jeho karieru, ale je to krok vpred, vstup do pomysleného pelotónu rapperov prvej triedy, keď albumom prúdi sila čistého lyricizmu. Neviem, či Ludacris niekedy dostane rešpekt, po ktorom túži, ale tento album dokazuje, že si ho zaslúži.