Žiadny súboj pohlaví sa nekoná. Vlastne album dáva rapperom šancu byť tak ignorantnými ako to len ide. Jedinú ženskú „oponentúru“ tu poskytuje Lil Kim na „Hey Ho“ a ako mal znieť originálny album naznačuje „Feelin So Sexy“ so Shawnnou. Dôkazom, že koncept sa zasekol v polovičke je aj „I Know You Gotta Man“, ktorý volá po featuringu od bývalej prvej dámy DTP. Ide tak vlastne o typický Ludov sólový album, aj so všetkymi svojimi chybami, ktoré sú tu ešte znásobené. Na ostatných albumoch sa totiž zdalo, že Luda sa rozhodol svoju karieru posunúť iným smerom. „Dospelejšie“ znejúce „Release Therapy“ a „Theater of the Mind“ naznačovali, že Luda ma ambície aj mimo klubov, tu však ešte aj sampel od Chuck D-ho použije na hymnu pre striptérky. Luda na „Battle of the Sexes“ neobjavuje nové teritória – už len pohľad na tracklist s cliché názvami ako „Party No Mo“ a „Everybody Drunk“ vyvolá zívanie. Aj tieto skladby sú však dobrým obrazom albumu – celý album je totiž jedna veľká party-friendly party v klube, album čisto o zábave. Niekto by možno tvrdil, že práve v tom je Luda najsilnejší, ale na tomto albume akoby išiel na auto-pilot. Aj tak je však dostatočne inšpirovaný, aby pridal zopár nezabudnuteľných punchlines a keď už nežiari po lyrickej stránke, tracky ťahá aspoň Ludov jedinečný flow. Hovorím Ludov, lebo aj napriek množstvu hostí, je to práve Luda, kto ťahá album. Vlastne album ťahajú aj Gucci Mane, Flo Rida a Lil´ Scrappy, ale skôr smerom dole a je tak na Ludovi, aby album zachraňoval.

 

 

Produkcia tiež stagnuje a ide o typický sampel súčasneho(miestami už aj trochu obstarožného) južanského zvuk od zostavy zahrňujúcej mená ako The Legendary Traxster, T-Minus, Swizz Beats, Bangladesh(ku ktorému sa Luda vracia takmer po dekáde - Bangladesh má totiž na svedomí Ludov hit „What´s Your Fantasy) alebo The Runners. Nechýba chopped and screwed na „My Chick Bad“, energická „chipmunk“ hymna „How Low“ a nekonečná zásoba synťákoviek od „I Know You Got A Man“ až po simplistické „Hey Ho“ a „Sex Room“. Producenti sa to rozhodne nevyznamenali a Luda si taktiež nezašiel príliš ďaleko pre refrénové nápady. 

 

Ludacris je na svojom ôsmom albume príliš nesústredený. Jeho snaha o umelecký rast na „Theater of the Mind“ bola oceňovaná, teraz však opäť zaradil spiatočku a vracia sa k simplistickému južanskému rapu. Album už po pár vypočutiach znie obohrane a konkuruje „Red Light District“ ako najhorší album, ktorý Luda nahral. Ostáva čakať na „Ludaversal“, s ktorým sa dúfam vratí na spravnú cestu.