Lil' Wayne
Tha Carter III
© 2008 Cash Money/Universal
čas: 77:10

Wayna ste mohli sledovať vyrastať a zlepšovať sa priamo pred očami - od jeho časov s Hot Boyz až po ovládnutie hip-hopu v roku 2007. Kto by si kedy pomyslel, že ten mierne otravný rapper niekedy vyrastie na jedného z najlepších mladých rapperov. A zatiaľ čo ho mnohý považovali za filler v skupine popri hviezdach ako B.G. a Juvenile, z neho vyrástlo monštrum, zatiaľ, čo oni sa vytratili. Weezyho najväčší progres prišiel medzi "Tha Carter" a "Tha Carter II", keď sa zlepšil vo všetkom od songwritingu až po flow a pre niektorých to bolo až také veľké zlepšenie, že ho začali podozrievať, že využíva ghostwriterov. Za posledné roky ovládol mixtapovú scénu, bol "call-to man" pre featuringy a svojim singlom "Lollipop" sa mu konečne podarilo ovládnuť aj hitparády.

Väčšina stránok a magazínov sa zhodla označila "Tha Carter III" za najočakávanejší album roka. Zaslúžene. Minulý rok totiž patril jemu. S pracovnou morálkou, ktorej by sa mohol vyrovnať asi len Tupac, sa Lil´ Wayne vypracoval na jedného z najvyhľadávanejších rapperov, keď sa len za minulý rok objavil na 77 featuringoch a remixoch. A to nepočítajúc jeho početné mixtapy. Keď sa pozriete na zásobu materiálu, ktorú za sebou za posledné roky nechal, to, že si nepíše rýmy a stale prichádza s novými, udivuje ešte viac. V hip-hope plnom zaujímavých postavičiek patrí Wayne medzi jednu z najekcentrickejších. Veď aj sám prehlasuje, že nie je jeden z nás, ale že je z Marsu. Jeho jedinečný, chrapľavý a dokonale zvládnutý hlas, neortodoxné vtípky, neuveriteľná produktivita a široký záber z neho urobili novodobú legendu.

"Man, I got summer hatin' on me 'cause I'm hotter than the sun
I got spring hatin' on me 'cause I ain't ever sprung
Winter hatin' on me 'cause I'm colder than ya'll
And I would never, I would never, I would never fall"

Wayne aj na tomto albume potvrdzuje svoju rolu jedného z najzábavnejších rapperov a ponúka zájazd do svojej kodeinom naplnejnej hlavy. Jeho rýmy su niekedy bizarné, až absurdné - tracky ako "Lollipop" alebo "Mrs.Officer", čo je Weezyho verzia "Fuck the Police" - doslova, mu nevyhrajú žiadne lyrické ceny, ale pobavia. Žiari však aj cez minimalisticke beaty ako pri "A Mili", freestylovo pôsobiacej veci, bez nejakej väčšej substancie, postavenej na hot beate od Bangladasha so zaloopovaným vokálnym samplom a pochodovými perkusiami.

Bolo by však unáhlené odsúdiť Wayna len ako rappera s plným zásobníkom metafor neschopného nahrať niečo relevantné. Prekvapil už, keď nahral "Georgia Bush", kde lyricky zlynčoval Bushovu administratívu za postup po Hurikáne Katrina, takže počuť "uvedomelého" Wayna na "Tie My Hands", kde sa opäť vracia k svojmu zatopenému mestu, nie je až takým prekvapením. Track vyznie skutočne úprimne a precítene, aj vďaka jednoduchému gitarovému beatu Kanyeho Westa a priamočiaremu refrénu Robina Thicka. Tu to však nekončí. Na "Don't Get It" sa Weezy predstavuje ako nepochopený umelec a takmer polovicu tracku si rezervuje aj na ostrú kritiku Al Sharptona a podobných "aktivistov" a na "Playing with Fire" sa Weezy dokonca prirovnáva ku MLK a volá po atentáte.

"Pop I did it to 'em, I'm a bastard
and I'm a do it again like nigga backwards
cause these niggas backwards, but behind us
Now watch me get high like time's up."

"Tha Carter III" ukazuje Wayna ako unikátneho a všestranného rappera. Jeho štýl je nepredvídateľný. Nikdy neviete čo dostanete na ďalšom tracku - bude to spitting, spev, patois alebo všetko na jednom tracku. Weezy dokáže dobre pracovať aj s emóciami a náladami- jeho tracky pobavia, roztancujú, sú dramatické alebo zamrazia ako "Shoot Me Down", ktorá sa pripomína jednu z jeho najfejmovejších skladieb "I Feel Like Dying".

Na Weezym obdivujem aj to, že má do istej mieri vlastný sound. Alebo si aspoň nejde na tej typickej južanskej vlne, ktorá sa zlieva v jeden veľký oceán. Beat pre "Mr. Carter" od Infamousa by ste totiž na dirty south albume len tak nenašli a skôr by mi zapadol práve na "Blueprint" od ďalšieho pána Cartera, ktorý sa na track pridáva, aby vrátil Weezymu spoluprácu z "American Gangster" a ešte ju aj vylepšil. A tentokrát žiari aj Weezy, keď metaforicky hovorí, ako na neho hatujú obdobia. Stále to však ešte nie je ten monumentálny track ako "Black Republicans", ktorý sa od nich očakáva. S Babyfacom sa Birdman Jr. stretne na "Comfortable" do soulového beatu Kanye West, ktorý pripomína jeho tvorbu circa "Late Registration" a nenesie sa v elektro tempe "Graduation". Weezy cez takéto beaty znie tiež dobre a na rozdiel od synťákových zlátanín, majú takéto tracky šancu zachovať si nadčasovosť.

"As I put the light down his throat
I can only see flow
His blood's starting to flow
His lungs starting to grow."

Keďže ide o jeden z najdiskutovanejších projektov poslednej doby, aj producnti sa tu snažili vytiahnuť. Prekvapil ma najmä Swizz Beatz pri beate pre "Dr.Carter", o ktorom som bol stopercentne presvedčený, že ho ma na svedomí Kanye. Tu Swizzy vyskúšal niečo nové, čo je len dobré, lebo v poslednom čase už len recykloval jeden beat dokokola podobne ako Timbo. Swiss si väčšinou zakladal na tom, že hraje svoje beaty sám, tu však vysamploval Davida Alexorda - a znie to celkom podarene. Aj Wayne sa pohral s konceptom, ako hip-hopový chirurg sa snaží dať dokopy wack rapperov a svojimi rýmami vdýchne hip-hopu opäť život. S netradičnou produkciou prišli aj Cool & Dre, ktorých sci-fi odbavovačka na "Phone Home" znie ako z Kool Keithovo "Rd. Nogatco".

Wayne však tiež trpí niektorými z diagnóz, ktoré sám liečil na "Dr.Carter". S niektorými trackmi nedokazuje nič, len zbytočné braggadocio a vyzerá byť pohltený svojim proklamovaným "Best Rapper Alive". Flow ma zvládnutý na jednotku, to áno, ale niekedy na trackoch ponúka len to. Preto ako rapper to možno dotiahol na vrchol, ako MC však ešte pokrivkáva. Jeho spoliehanie sa nepísanie rýmov niekedy žiari spontánosťou, ale niekedy prepadá do základnej rapperskej a za každú tvrdú metafóru, prídu dve slabšie. Najlepším príkladom toho je nepodarená "La La La", kde Weezy dáva prirovnania ako "dirty like harry" alebo "witty like comedy". Presne o tomto hovoril Pusha T, keď rapoval "Sorry but I don't respect who you applauding / Little nigga flow, but his metaphors boring". Beat Davida Bannera je podobne infantilný a rozpamätáva na hroznú éru "Laffy Taffy". Medzi sklamania patrí aj hviezdna spolupráca dvoch najžiarivejších postáv minulého roka Weezyho a T-Paina, keď generická "Got Money" nemá, mimo mien, čím upútať.

Očakávania, ktoré sa do tohoto albume vkladali, je len ťažko naplniť, podobne ako napr. pri Jiggovom "Kingdom Come". Pri prvých vypočutiach môžete byť preto z "Tha Carter III" sklamaný. Ale vydržte - za to môže ten hype. Nakoniec si uvedomíte, že ide o celkom obstojný album. Samozrejme je tu zbytočný filler, ale veci ako "Dr.Carter", "Tie My Hands" alebo "A Mili" to vynahrádzajú. Wayne na tomto albume dokazuje svoju veľkosť, ale zároveň vás na niektorých trackoch nechá čudovať sa, ako môže niekto tak dobrý prísť s niečim takto priemerným.

"Next time you mention Pac, Biggie or Jay-Z
Don't forget Weezy Baby"

Obal albumu odkazuje na klasiky od Nasa a Biggieho. Wayne mal sancu pridať sa k nim, ale nevyužil ju. Weezy tu klasiky v sebe však určite má. Zozstrihat album na 50 minút a máte jeden z najlepších albumov roka. Viem, že Weezy mal asi vyššie ambície, ale tentoraz to nevyšlo. Na korunováciu si ešte musíme počkať.