S dátumom vydania, ktorý sa posúval takmer dva roky, sa Waynov „Rebirth“ stal takmer mýtom. A bolo by možno lepšie keby ním aj ostal, lebo po tom, čo sa dostal von je jasné, že ide len o nepodarený experiment, ktorý mal byť zastavený vo svojom začiatku. Wayne si so sebou zobral niektoré zo svojich najčastejšie vyčítaných chýb ako auto-tunové refrény a prázdne rýmy a pridal ešte nové ako nepočúvateľný spev a podpriemerné beaty/hudbu. Albumu chýva akýkoľvek náznak vtipu – Weezy svoj pokus o prekročenie hudobných hraníc berie príliš vážne. Kvíli do obstaróžne znejúcich gitár, napoly spieva, napoly rapuje a obidve tu robí zle. Väčšina skladieb nikam nesmeruje a zamotávajú sa vo vlastnej špirále. „Drop the World“ je jediným dôkazom toho „čo by mohlo byť keby“. Aj keď Weezy v minulosti vyhlasoval, že Em sa s ním bojí spolupracovať, títo dvaja na tracku vôbec nevyzerajú ako rovnocenní partneri, keď Em dá jeden zo svojich najsilnejších partov poslednej doby. Aj u Wayna však ide o najlepšie predstavenie na albume, keď si však vypočujete zvyšok jeho interpretácie rocku, musí vám byť jasné, že nemá šajnu o tom, čo robí.

 

 

Miešať rock a rap sa už párkrát v minulosti obrátilo proti autorom. Za každý „Judgment Night OST“, tú máte kolabo ako „Collision Course“. Wayne však týmto albumom ponúkol najväčší argument pre separáciu týchto dvoch žánrov. Wayne má totiž, čo sa týka rocku, veľmi pochybný vkus a viac ako hudbe je prepadnutý estetike rock ´n´ rollu. Jeho predstava rocku je mix toho najhoršieho z grungu, ema a hlavne nu-metalu polovice deväťdesiatych rokov. Môžete z neho počuť Limp Bizkit a KoRn(„Prom Queen“) ale aj pop-punk Blink 182 a Fallout Boy(„Get A Life“). Wayne si ide v pop rocku, pohaňaný veľkými riffmi, väčšinou stratený v teenagerskom angste, skrytý za auto-tunom, ani ten však nedokáže zakryť, že Wayne vôbec nevie spievať. Aj napriek tomu sa tu však nájdu obstojné skladby, väčšina je však z kategórie „guilty pleasure“. Tam pre mňa patrí vďaka samplu Scarface „On Fire“, na „One Way Trip“ sa vracia k rapu, ktorý mu svedčí ďaleko viac a „Prom Queen“ znie pri tomto trackliste ďaleko počúvateľnejšie ako osamotene. Ale tým to hádam aj končí. Za všetky ostatné skladby stačí spomenúť len „Da Da Da“, ktorá v mnohom vyjadruje tie hlavné problemy albumu – len veľmi povrchné pochopenie štruktúry rockových skladieb, príliš jednoduché texty a nepočúvateľný spev. V dokumente „The Carter“ síce tvrdil, že nemá ambíciu byť najlepším spevákom, ale zastrájal sa, že bude nahrávať najlepšie skladby. Ani k jednému sa však ani len nepriblížil.

 

Keď s novými žánrami experimentovali Kanye alebo Andre 3000, prišli s niečim unikátnym. Bolo z nich cítiť snahu o posúvanie hraníc a úprimnosť a preto aj keď sa mnohým zmena žánru nepozdávala, akceptovali ju. Wayne však znie ako keby vôbec nemal šajnu, čo robí. Jeho charizma a osobnosť je na albume takmer nepostrehnuteľná, gitary pohlcujú jeho neortodoxný flow a auto-tune vôbec nepomáha beztak hroznému spevu.

 

Pri tomto albume sa najčastejšie spomína paralela s Michealom Jordanom. Ten sa po ovládnutí všetkých štatistík v NBA rozhodol vyskúšať aj baseball a Wayne si tiež myslel, že na hip-hopovej scéne už nemá, čo dokázať. Jordan sa vrátil ku basketbalu po jednej nepodarenej sezóne na farmovom tíme. Waynov pokus o ovládnutie nových teritórii tiež skončil fiaskom a dúfam, že to bude taktiež pre neho prebudením.