Jeho kariera prešla mnohými zvratmi. Najprv to bol ortodoxný underground rapper držiaci sa D.I.T.C., potom bol známy najmä ako Punova spojka, nasledovala popová éra, keď jeho hity ovládali rádia, následne však o neho fanúšikovia stratili záujem a musel zamávať major labelom. Nech to už znie akokoľvek paradoxne, zdá sa, že Joe-va kariera ožila po vyhadzove z major labelu. Naskočil na vlnu dirty southu a jeho parťáctvo s Waynom, Storchom a Khaledom ho udržiavalo v centre diania. A pokračuje to aj na "Elephant in the Room".

"Fresh off the runway, Pair white nikes
Phantom top drop on that I nine five,
Pink see suckers who but I on my way to party a corut NY"

Album sa može popýšiť zostavou tých najvychytenejších producentov a verím, že veľa rapperov by sa chcelo dostať k jeho konekciám. Produkcia je vyrovnaná a jedna z najlepších na posledných Joeových albumoch. Hitmen, Jay-Z-m reinkarnovaný producentský tím, ktorý sa preslávil produkciami pre Bad Boy, sa predviedli diametrálne odlišnými inštrumentami. Prvým singlom bola sladšia "I Won't Tell" s J.Holidayom, ktorý sa dostal do povedomia minulý rok singlom "Bacc of My Lac", ale na nejakú dlhodobú karieru to nevidím. Je to úplne presladené, ničím nezaujímavé R'n'B kolabo, akými boli naplnené roky 2002-2003 a dá zaspomínať na nechutnosti, ktoré Joe nahrával s J.Lo alebo Ginuwinom. Druhá produkcia Hitmen je však z úplne iného súdka, keď "300 Brolic" zarazí monumetálnym, až Jedi Mindovským soundnom, ktorý pripravuje na boj.

"Holy shit so much coke a nigga had to shovel it
So much coke a nigga change his government"

Od minulého albumu sa toho veľa nezmenilo. Joe stále beefuje s Fiftym, stále si ide v southe, stále sa snaží tvoriť klubové hity. Rádio ambície má určite "Ain't Sayin Nuthin" s miamskou zostavou Plies a Cool & Dre, ktorý sa po roku oddychu opäť vracajú ovládnuť hip-hop. Je to chytľavé, to sa im nedá uprieť. Zo svojho opiového spánku sa preberie Scott Storch s funkovou prílohou na "Preacher on Sunday Morning", aj keď som zvedavý, či ide o nový beat alebo len o nejaké prehrabávanie sa archívom. Do klubu smeruje aj "Drop" so Swissyho beatom, ktory len mierne upravuje svoju obohranú formulku. Všetky tieto tracky majú však spoločný problém a to je, že Fat Joe nemá veľmi, čo povedať. Lyricky su skladby veľmi nesúrodé, s rýmami bez nadväznosti a väčšinou to znie tak, že práve Joe je ten, ktorý "ain't sayin nuthin".

"Blow your brains on your mom
I am a professional
I will cut your testicles
Stuff em in your mouth where them lil shits belong"

Keď sa chcete dostať k nejakému obsahu, musíte si počkať až na koniec albumu. Rozhovor so svojim svedomím predvedie na "My Conscience", kde úlohu svedomia zahrá KRS. Bronx-ské kolabo, dobre podkreslené Alchemistovým temným beatom, ukáže, že Joeyho ešte netreba odpisovať. "That White" tiež pripomenie, že Joey nie je z Atlanty ani z Miami, ale je z NY. Táto premierovka na albume žiari a ukazuje smer, ktorým by sa Joe mal vydať, pretože do takých beatov sa počúva oveľa lepšie. Je jasné, že najlepšie sa cíti na ulici, nie keď sa snaží robiť tracky pre kluby. Refrén "K.A.R." sa pýta ako sa v ghette zbavíme potkanov a nejde o deratizačné promo, ale o anti-snitch track. "Crackhouse" obýva Joe spolu s Waynom s podporou trvdého beatu Steva Moralesa stojaceho za Fabolousovým singlom "Diamonds". Po minuloalbumovom hite "Make It Rain" opäť nasledujú jeho štruktúre a Weezy zabezpečí len refrén, ktorý znie naozaj akoby ho nahrával po tom, ako vyšiel z toho crackhousu.

Joey stále dokázal vydať úspešný singel, ale kvalitný album už dlho nevydal. Je to jeho vlastnou lenivosťou, lebo na albumoch omieľa rovnaké veci, čo aj napriek skvelej produkcii, ktorú si väčšinou vie zabezpečiť, veľmi rýchlo omrzí. Joe si myslí, že sa mu nedostáva toľko rešpektu, koľko si zaslúži. "The Fugitive" otvára album pár boastami ako, že je Cube vo vrcholnej forme alebo že je najväčší latino rapper. S tým prvým ma rozosmeje, ale je tažké vyvrátiť to druhé, pretože nikto s výnimkou Big Pun neurobil toľko pre latino hip-hop. Rešpekt si Joe určite zaslúži, ale vydobil si ho albumami ako "Represent" a nie tými ako "Elephant in the Room". Fanúšikovia southu si užijú prvú polovica, zatiaľ čo fanúšikovia starého Joa by sa mali sústrediť najmä na druhú polovicu, ale ide prevažne o album robený pre fanúšikov "We The Best" a nie pre fanúšikov Fat Joe Da Gangsta.