Fat Joe
Me, Myself & I
© 2006 Virgin Records/Terror Squad
čas: 47:53
hodnotenie: 7,5/10

Január a február zatiaľ neboli veľmi produktívne na nové albumy, tak som sa rozhodol obzrieť sa za niektorými z vačších releasov konca minulého roka. A tu sa da právom hovoriť o veľkom release. Minimálne, čo sa autora týka. Fat Joe má za sebou vcelku dlhú a úspešnú karieru. Na scénu prerazil ako člen D.I.T.C. a debutovým albumom "Represent", ktorý sa často objavuje aj v zoznamoch hip-hopových klasík(mňa nikdy tak nebavil), si urobil veľmi dobré meno. Dal očakávať veľké veci, čo sa potvrdilo aj na ďalšom LP "Jealous Ones Envy", kde priniesol hymny ako "Bronx Tale" alebo "Envy". Jeho úspech si všimli aj major labely a s prechodom ku Atlantic Records dosiahol Joey Crack aj svoj vrchol na treťom albume "Don Cartagena", na ktorom mal veľký podiel aj jeho objav Big Punisher.

Ďalšie albumy už však znamenali len stále vačšie sklamanie. Predsa len, keď vám v klipe poskakuje člen N'Sync, ťažko budete presviedčať ľudí aký ste gangsta. Prechod od spolupráce s legendami ako KRS-One ku nahrávaniu pop hitov s Ashanti mu tiež nijak nepomohol. Rok 2004 však opäť patril jemu. Spolu s Remy Ma a Scottom Storchom nahral jeden z najväčších hitov "Lean Back", na ktorý však nedokázal nadviazať sólo albumom "All Or Nothing", za ktorý sa na neho zviezla spústa kritiky. Tento siedmy album mal šancu zlomiť jeho karieru. Nestalo sa.

"Must I be a backpacker or Black Eye Pea
Or spit conscience shit just to win a Grammy?
Shit, heard he sells cracks on the block caught a body
Listen to his raps, he calls himself John Gotti
Officer, officer, please don't be bias
Don't you know all of us rappers are great liars?
We like to exaggerate, dream and imaginate
Sensationalize bring packs 'cross state
And y'all niggaz lying cause young nigga dying
Over in Iraq, yeah families are crying"

Album začne Streetrunnerom produkovaná "Pendemic", kde sa potvrdzuje, že Joe má s výnimkou Dipsetu najjužnejší sound NY. Joey tu obhajuje svoju pozíciu("thanks Joey for gangsta rap") a vypáli pár striel po hip-hop scéne, ktorú obviňuje z falošnosti a pretvárky. Aj LV je pre mňa nové meno, ale jeho beat so známym motívom mi prijde ako mixtape materiál. Niektoré rýmy ako "You ain't Pac,You ain't even a great actor/Matter of fact, You is a great actor" su fakt dosť zlé a ten spievaný refrén mi tam vôbec nezapadá.

Tretie meno producenta mi už známe je. Má totiž na svedomí jeden z mojich najobľúbenejších albumov 2006, je to miamská producentská spojka Terror Squadu, DJ Khaled. Joe dá malý návod ako spraviť nejaký "Profit" varením koky s asistenciou od Lil´ Wayna. The Runners si minulý rok vybudovali vlastný trademark. Začalo to Waynovým "Money On My Mind", vybuchlo s Rick Rossom a zrazu chcel každý vlastný "Hustlin". Aj Joe ho tu má a volá sa "No Drama(Clap and Resolve)", kde je okopírované všetko od štruktúry po bicie. Ale ešte stále to funguje, tak sa nestažujem.

Juh teraz nahradí západ. "Breathe & Stop" mi tým svojim reggae feelingom pripadá ako ďalší pokus o "One Blood". Gameov buddy Nu Jerzey Devil sa ale nevyznamenal tak ako Reefa, a aj na Hip Hop Honeyz mal lepšie beaty. Aj keď by sa to dalo čakať, žiadny diss na Fiftyho nepadne. Je to tiež asi prvý z minuloročných Gameových featuringov, ktorý mi nesedí. Jeho nudný refrén len dopĺňa celkovo skapatú atmosféru. No čo, asi je to ku bluntu. Nasleduje asi najhorší track "She's My Mama" s produkciou Streetrunnera. Nechutný hovorený refrén, patetický text a nepomáha ani hosťujúci H-Mob.

"Cr-cr-crack-crack-crack-crack-crack, you hear that echo, man
I seen the best go, cause he ain't had that metal
I'm a hustler's hustler, a pusher's pusher
You a buster a customer, I get you some cook up
Yeah Crack is a chemist, I pack an eleven
I'm mackin' the seven, I'll clap at your residence
I see you in N-Y, I'll send you an invite
You gon' need you a pass, that's the code that we live by"

Producentská extratrieda Scott Storch ukáže nováčikom ako sa to robí. Jeden z najväčších hitov minulého roku má na svedomí práve on a Joe, ktorý tu obhajuje dirty south, s chytľavým refrénom od Lil´ Wayna. Nebol to síce "Lean Back", ale aj "Make It Rain" zatriasol pár klubmi. LV si vysamploval Isaaca Hayesa do "Jealousy" a ako už názov naznačuje, ide tu o závistlivých haterov.

"And y'all know who rep the streets most
Terror squad we put the E in East coast
So be easy like T I said
Or them things ull pop up like a Chia pet
Or Chi Ali or any given clapper
Exorcist style get your shit spun backwards
Them pistols ull go your brain go's splatter"

Už nástup "Think Bout It" naznačí o koho pôjde. Storch už má svoj štýl. Svoj kvalitný štýl, treba dodať. Veľa ľudí sa ho snaží napodobniť, aj na tomto albume, ale originál je len jeden. Vidno, že aj Joe vie oceniť kvalitu a ide o level vyššie. Hlavne refrén je konečne poriadny, čo sa mu doteraz nedarilo. LV opäť dostáva album do priemeru s "Hard Not To Kill", čo je typický brag rap s výpočtom úspechov, kde si Joe požičal refrén od Biggieho.

Poslednýkrat si zaprodukuje aj Streetrunner na "Bendiction Mami". Tribute matke som vo rôznych obmenách počul už veľakrat, ale je to vcelku slušný track, kde ma baví najmä ten vokálny sample "maria". O silný koniec sa postará Khaled, ktorý Joe-ov refrén dobre dopĺňa haunting samplom. Tak ako album začal, tak aj končí - vypálením striel po raperoch a dištancovaním sa od hip-hopového biznisu("Nah I ain't a rapper,Motha fuck rap/They snitched on Kim, How lame is that").

Album je presne taký ako Joe samotný. Mierny nadpriemer, niekedy nezáslužene prehliadaný. Joe nikdy nebol najlepší rapper, nikdy sa neobjaví v rebríčku Top 10 rapperov , vždy tažil skôr z imagu/kredibility, čo robilo jeho texty vieruhodné. Väčšina starších rapperov ako Cube alebo Snoop sa tento rok snažili o návrat ku gangsta koreňom. Je to pochopiteľné nakoľko im miesta v hitparádach prebrali chytľavé rytmy z juhu. O niečo podobné sa snažil aj Joe; úspešne, a textovo sa opäť vracia na ulicu.

Čo sa týka produkcie, je užitočné dávať šancu novým ľudom, ale len vtedy, keď na to majú. LV ani Streetrunner, ktorí na seba zobrali najväčšiu časť produkcie, ešte tú kvalitu nedosahujú. Pri porovnaní so Storchom alebo The Runners, to je jasne vidno. Ich beaty su veľmi predvídateľné - break príde, presne tam, kde to čakám a po samploch tiež veľmi nepátrali.

NY tento rok ponúkol aj veľa lepších vecí a "Me, Myself & I" určite to nebude jeden z albumov, na ktoré sa bude spomínať o pár rokov, ale Fat Joe tu dokázal, že ešte stále s ním treba počítať. Tým, že nechal minutáž iba na necelých 50-tich minútach sa vyhol svojej najväčšej chybe, udržal album bez vaty - držiac kompaktne ako celok. Oproti "All or Nothing" značné zlepšenie a povedal by som aj, že to je Crackov najlepší album za posledných 10 rokov. Keď sa prechodom na Atlantic začala jeho mizéria, návrat k nezávislému labelu by zase mohol otvoriť úspešnú sériu.