The Roots
Rising Down
© 2008 Def Jam
čas: 52:05

V porovnaní s "Game Theory"(jedine s týmto albumom ho môžete férovo porovnávať) ide totiž o kompaktnejší a o niečo sústredenejši album. Jedna vec sa však nemení - aj s novým albumom stále niečo "don't feel right". Už to, že The Roots vydali album na šestnáste výročie Rodney King Riots a to, že ich najväčšou inšpiráciou bolo sledovanie CNN, naznačovalo, že album bude opäť politicky a sociálne ladený. V stave súčasného sveta z toho nepomohol vzniknút pozitívny album. A ani nevznikol. Jednoducho, keď chcete poznať význam slova "angst" nájdite si to vo výkladovom slovníku, keď však chcete počuť jeho hudobné vyjadrenie pustite si "Rising Down".

"Tonight at noon watch a bad moon rising
Identities in crisis and conflict diamonds
Blinding staring at lights 'til they cryin'
Bone gristle popping from continuous grindin"

Netradičé intro zabezpečí hádka so šéfstvom ich bývalého labelu, keď The Roots nie su spokojný so smerom, ktorý nabrala ich kariera. S poslednými Questovými vyjadrieniami na ich súčasný label nie je vylúčené, že o pár rokov sa objaví rovnaká konverzácia so šéfom Def Jamu. Úvodný track "Rising Down" vás hneď pohltí svojou temnou náladou, keď sýnťák znie až ako statický signál a pripomína basovú linku z "Hip Hop" od dead prez. Kvarteto rapperov popisuje niektoré zo súčasných globálnych problémov - ako Black a globálne otepľovanie alebo Styles P a farmaceutický priemysel - poukazujúc na paradox vývoja, ktorý smeruje k záhube. Track však absolutne ničí Mos Def, ktorého som v takejto forme už dlho nepočul a hned na začiatku dá aj najlepší part celého albumu. Mordor pokračuje aj na "Get Busy", starý boom-bap vo vynovenej forme, ktorej úvod mi pripomenie Rootsa Manuvu(čo sa s ním vlastne stalo?). Track nadväzuje na "In The Music" z "Game Theory" a je opisom úboheho stavu ich mesta a spoločnosti ako takej. Aj tu dostane Black výpomoc, tentokrát od Dice Raw, ktorý svoj štýl opisuje ako "Web DuBoies meet Heavy D Boyz" a ozve sa aj Peedi Peedi (kto by si pomyslel, že bude tak dobre znieť práve s The Roots).
" Leave you up in there nigga, show me the puppet
That don't need a puppeteer nigga, shed another tear nigga
I'm in the field with a shield and a spear nigga
I'm in your girl with her heels in the air nigga"

Následna štyridsaťsekundovka ukáže Blacka v pätnástich, ako predvádza najlepšiu napodobeninu BDK, aby odštartoval skutočny Tariqov manifest na "75 Bars(Black´s Reconstruction)". To je jeho odpoveď na všetku tú kritiku, o tom aký je necharizmatický MC a najslabší článok The Roots. Tu však dokazuje, že to tak zďaleka nie je a nakladá ako o život. Týmto si vás priklincuje na stenu a núti počúvať každú slabiku. "Becoming Unwritten" len pripravuje na ďalší z klenotov "Criminal", ktorý ako prvý nevyužíva synťák a stavia na členitom funky zvuku a je ospravedlnením spôsobu ich života ako niečoho, do čoho boli prinútený skorumpovaným systémom. Prispeje tu aj Truck North a lekciu charizmy pridá Saigon, ktorý ukazuje prečo je jeho debut jedným z najočakávanejších albumov desaťročia.

" Don't blame the nigga, blame America, it's all business
Acting like a monkey is the only way to sell tickets
Shit I can dig it, niggas gossip silly digits
White kids buy it, it's a riot when we talking about pimping"

Stredná sekcia trochu zmierňuje náladu. Na "I Will Not Apologize" sa mení tempo, kritické texty však ostávajú. Skladba je venovaná Fella Kutimu a Porn, najpopulárnejší rapper(schválne skúste Google), a Dice Raw kritizujú jednodimenziálny image Afro-Američanou, ktorý posúvaju na BET. "I Can't Help It" sa opäť vracia k soundu z úvodu. Mechanický beat tu pôsobí takmer ako soundtrack k Matrixu a zaverečnú minútu si pre seba rezervuje Quest na trochu muzikálneho odbavovania. S početnými streľbami na školách sa nemphli vyhnúť ani tejto téme, ktorú pokrývajú na "Singing Man", keď Porn rapuje z pozície jedného zo strelcov. Black pokrýva príbeh 13-ročného vojaka v Sierra Leone a trojicu ľudí ospravedlňujúcich svoje násilie dopĺňa Truck North, ktorý sa zameria na samovražedných atentatnikov. Beat dobre vystihuje zmätok, ktorý im môže prebiehať v hlavách.

" He kind of grew into the shape of a mack
Look how I do it, yo I'm taking you back
This how you rise down to the foundation, how sacred is that?
I'm from the number one place on the map"

Jemnejšia vsuvka od Mercedez Martinez "Up There" prechádza do "Lost Desire", opäť s mechanickým zvukom postavenom na synťáku doplnenom o horrorové samply. Tentoraz sa do služby prihlásia Malik B a militantný Talib, korý si ide po hlavy šéfov. Dominantné bicie pokračujú aj na "The Show", kde sa pripojí Common, aby kritizoval súčasnú ignorantskú spoločnosť zameranú iba na zábavu. Jediná skladba, ktorá zabrdne do pozitívnejšieho teritória je záverečná "Rising Up", ku ktorej refrén zabezpečí hlavná lady Def Jamu Chrisette Michelle a šestnástku dodal aj jeden z najnádejnejších nováčikou Wale, ktorý kritizuje rádia, že stále hrajú to isté. Ako bonus The Roots pribalili krutú freestyle session z roku 1994 ešte v originálnej zostave s Malikom. Ak je takého materialu viac, zvládol by som aj celé CD.

Toto nie je len album, toto je manifest jedného obdobia, jednej skupiny MCs. Je dobre vidieť album, ktorý nie je len kolekciou trackov, ale ide o umeleckú výpoveď. A "Rising Down" takým určite je. Najlepšie albumy vždy vznikali z frustrácií - či to bolo už s labelami(The Clipse) alebo so spoločenskou situáciou(Public Enemy). Tento album je aj obvinením showbusinnesu - ako sa premieňa na jednodimenzionálnu nenápaditú kreatúru vytvárajúcu len stereotypy, bez schopnosti reagovať na skutočné problémy. Šťastie, že sú tu skupiny ako The Roots, ktoré ponúkajú východisko.

Od The Roots sa už automaticky dá očakávať kvalitná produckia. Pri ich opise sa väčšinou hovorí ako o inovatívnych a žánre lámajucich, čo im vyslúžilo aj ich obľúbené "legendárny". Questov štýl sa každým albumom vyvíja a aj tu mu dodáva unikátny odtieň, tým, že doteraz dominantné piáno vymenili za temný synťák, čím podčiarkli klaustrofóbickú atmosféru ťahajúcu sa takmer celým albumom. Aj keď sa mi na jazyk tlačí slovo "depresívna", vôbec to tak nie je. Možno prvým dojmom tak pôsobi, hodí sa však skôr "silná". Je to hudba, ktorá ma stále núti naplno vypeckovať volume. Každý track znie ako ucelený celok. The Roots sa nehrajú len s beatom, ale aj so súznením vokálov a hlasovými efektmi a pri každom počúvaní tak objavujete niečo nové. Beat žije spolu s rýmami a ako vždy, aj tu hrajú prím bicie, jedna z poznávacích vlastností philadelphskej kapely.

The Roots su vidinou Questlova, ale často sa zabuda na Black Thoughta(teda opačne ako napr. u Atmosphere, kde hrá prim Slug). Po tomto albume sa to dúfam už zmení, pretože Tariq je tu úplne nezastaviteľný, naplno predvádza, prečo sa o ňom hovorí ako o jednom z najnedocenenjších rapperoch a môžem len zopakovať to, čo som povedal pri minulom albume, že po lyrickej stránke je to najsilnejší album, aký The Roots nahrali. To však nie je len Blackova zásluha, pretože na tomto albume sa mu dostalo aj zásadnej výpomoci. "Rising Down" pôsobí ako nová obdoba "Soundbombing 2" alebo "NY Reality Check" a dáva vedieť, na ktoré mená si treba dávať do budúcnosti pozor.

Bolo pre mňa šokom zistiť, že skupina s takým talentom ako The Roots nikdy nedosiahla na platinu a aj ku zlatu sa dostala iba dva razy. Či si ich už masa všíma alebo nie, The Roots pokračujú v nahrávaní najmuzikálnejšieho a najprogresívnejšieho hip-hopu. Niekedy boli "poster children" pre jazzy hip-hop, po vypočutí tohoto albumu by si to asi myslel asi málokto. Posledným párom albumov sa posunuli úplne iným smerom - smerom, ktorý sa mne veľmi pozdáva.