The Roots

Game Theory

© 2006 Def Jam
hodnotenie: 9.5/10

Je málo hip-hopových skupín, ktoré sú obľúbené aj u hudobných kritikov. The Roots vždy boli jednou z nich. Kombináciou živých nástrojov a jazzového feelingu priniesli do hip-hopu do vtedy nevídanú muzikálnosť. Každým albumom posúvali hranice experimentovania (a aj preto sa im prischla prezývka "Beatles Hip-hopu"), až to dosiahlo pre niektorých nezvládnuteľnú hranicu na "Phrenology". "Tipping Point" však opät znamenal návrat ku "koreňom", ktorými si The Roots vybudovali jednu z najstabilnejších fanúšikovských základní. Predznamenaním nového albumu bol podpis zmluvy s Def Jam, čo vzbudilo otázky ohľadom ich smerovania. Predsa len Def Jam je najmä o predajnosti a snahy o umenie sú potlačené silou všemocného dolára. Po vypočutí albumu však môžem povedať, že akékoľvek obavy o zapredaní boli neopodstatnené.

Prvé, čo zaujme je netradičný obal CD, ktorý pripomína cover zakázaného albumu "Black Bastards" od KMD. Dobré znamenie. Album otvára krátke inštrumentálne intro, na ktoré plynulo nadväzuje "False Media". Tu sa už potvrdzujú Guestlovove slová o tom, že "Game Theory" bude veľmi temný a dospelý. Do chladného beatu, Black Thought(neni to jedno z najlepších mien pre rappera?) rapuje o pretvárke médii, ktoré vytvárajú stereotypy a podsúvajú falošny obraz spoločnosti. Temný beat dopĺňa na refréne zimomriavky-vyvolávajúci vokál, ktorý výborne vystihuje atmosféru skladby. Track No.3 - "Game Theory" je aj prvým, kde sa na featuringu(aj keď by sa viac hodilo slovo reunion) objaví Malik B, bývalý člen The Roots, ktorý musel kapelu opustiť kvôli problémom s drogami. Stále však poriadne dáva("hotter than Shaft in Africa"; "voted most unlikely to succeed because my class was full of cheaters") a na tracku žiari ako za najlepších časoch Illadelph Halflife. Black Thought tu prináša tradičné hood stories a nadväzuje na tému, ktorú načal na "False Media" a pokračuje v kritike systému určeného pre pár vyvolených. Na štvorke je prvý singel "Don't Feel Right". Úžasný track, od skvelého refrénu Maimouna Youssef cez Black Thoughtov rap až po najazzly klavír, všetko do seba dokonale zapadá. Päťka "In The Music" zaujme skoro až industrialnym úvodom, ale postupne sa vyvíja, vytvárajúc nervóznu atmosféru. Opäť si zarepuje Malik a o refrén sa postará človek s menom Porn (skúsil som si ho vygooglovat a zistil som, že tento týpek je fakt populárny, ma vyše miliardy stránok). Nasleduje track "Take It There", ktorý je doplnený o Rahzelov beatbox. "Baby" je pohľad na súčasný hip-hop na spôsob Commonovho "I Used to Love H.E.R.". Black Thought obviňuje rapperov z pretvárky a odklonenia sa od originálneho odkazu hip-hopu. Na "Here I Come" sa Guestlove trochu odbavil na synťákoch. Rýchly track, na ktorom zaujmu aj bicie, ktore znejú veľmi živo. Naposledy sa predvedie aj Malik a pripojí sa k nemu ešte aj Dice Raw, známy aj zo starších albumov The Roots. Rockový nádych ma "Long Time", kde sa o refrén postaral Bunny Siegler a rýmami prispel Peedi Peedi, Blackov fella z Phillie (ktorý mi pripomína hlasom Cormegu). Obidvaja nas berú na trip do minulosti, pohľad na detstvo vo Philadelphii, kde sú ľudia "fifty cent away from the quarter" . Iba niečo cez minútu a pol má nasledujúci track "Living in the New World" , ktorý je ako vystrihnutý z albumu Becka. Tým New World, je myslený svet po 9/11 a najmä svet za G.W. Svet, v ktorom nikdy nie si sám, lebo stále ťa sleduje oko Veľkého Brata. Svet, kde "people don't abide any law, not even gravity". Emo náladu doplňuje na vokáli John-John. S desiatkou "Clock With No Hands" prichádza aj zmena atmosféry. Beat je veľmi vykľudnený s hypnotizujúcim vokálom od Mercedes Martinez. Do tejto terapeutickej hudby prináša Black Thought instrospektívne rými a nechá nás prejsť svojou mysľou. Vysamplovaný Radiohead otvára track číslo 12 "Atonement", držiaci sa atmosféry predchadzujúj skladby. Posledných 8 minút albumu je venovaných pamiatke J.Dillu. "Can't Stop This" je veľmi emotívne ladený a je z neho cítiť, akou veľkou stratou bola smrt detroitskeho krala. Track je rozdelený na dve časti. Prvú polovicu si na seba berie "the last of hip-hop loving MC's" s výzvou na návrat ku skutočnému hip-hopu. Guestlove je zodpovedný za druhú časť, ktorá je už čisto inštrumentálna s vložkami od ľudí blízkych Jay Deemu. Padnú slová ako "best producer on the mic", "Muhammad Ali of beats" a "genius". Dokonalý záver albumu.

The Roots do bodky splnili to, čo sľubovali. Nahrali dospelý album, ktorý ma čo ponúknuť aj nehip-hopovému poslucháčovi. Aj keď sú jednotlivé tracky veľmi rôznorodé, album pôsobí súvislo. Tento album má myšlienku a nádherne sa vyvíja od intra až po tribute pre Dillu. Vidno, že The Roots presne vedeli, čo chcú týmto albumom dosiahnuť. Tažko vyberať najlepší track, lebo tento album si zaslúži byť vypočutý v celku. Iba vtedy sa dá pochopiť jeho genialita. Každá skladba vyvoláva iné emócie aj vďaka neuveriteľnému výberu vokalistiek. Či už to bola dávnejšie Erykah Badu na "You Got Me" alebo tu, Maimounu a Mercedes, ktoré nádherne dopĺňajú náladu albumu.

Po lyrickej stránke je to asi najsilnejši album The Roots. Black Thought sa odklonil od svojich tradičných b-boy rýmov a rozšíril okruh tém aj na serioznejšie veci. Najlepšie to vystihol sám Guestlove: "V poslednom čase si všímam, že nikto v urban music nemá na to, aby prestal so zábavou. Vo svete sa toho deje toľko, že sme to už nemohli prehliadať. Party sú v pohode, ale niekedy sa treba aj upokojiť a myslím si, že rok 2006 volal po vážnej nahrávke". To len potvrdzuje to, čo tvrdím už dlhší čas, že škatuľkovať hip-hop iba ako hudbu do klubov je veľmi obmedzujúce. Aj tento album ukazuje, že potenciál hip-hopu je oveľa väčší.