Ako nasledovať nespochybyteľnú hip-hopovú klasiku? „Hell Hath No Fury“ bol dokonalý a brutálne efektívny album. Jeho nálada bolá temnejšia ako u horrorcorových kapiel, naplnený paranoiou nečistého businessu, lyricky prelomový v detailoch, ktoré opisoval, bol to album, ktorý ich raz a navždy odlíšil od všetkých rádoby hustler/rapperov. Bol to album bez vaty, bez chytľavých R ´n´ B refrénov, nahraný na pretavenie frustrácie The Clipse s hudobným priemyslom. Aj napriek všetkým úspechom u kritikov, im však s nárastom popularity nepomohol. A preto to teraz skúšajú inak a aj keď na titulnom singli vyhlásili “third time’s a charm baby/After two classics another stripe up on my arm baby”, tu im to až tak nevyšlo.

 

 

Od momentu, keď Clipse debutovali so svojim nákazlivým singlom „Grindin“ , stali sa prototypom pre coke rap novej generácie. Od Raekwonovho debutového opusu nebol nikto iný schopný prísť s tak intrigujúcim pohľadom na drogový business a Clipse dokázali spraviť z predaja kokaínu umenie. Ale byť obľúbenou kapelou každého bloggera nie je tak sladké, ako sa zdá. Ani hity ako „When The Last Time“ a top producenstkým tímom za chrbtom sa nedokázali vyhnúť labelovým problémom. Stačí len spomenúť Pushov bar z „Mr. Me Too“, kde svojich živiteľov nazval „crackers“ a preto nie je prekvapením, že táto frustrácia s hudobným priemyslom vyústila do rýmov ako: „Common loved H.E.R., I wish I never met her, They slutted her out, there's nothing left to treasure.“ Možno aj preto pristupujú k novému albumu iným spôsobom.

 

 

Keby sa Clipse pokúsili o prekonanie „Hell Hath No Fury“ pravdepodobne by beztak zneli ako paródia. Ten album bol produktom okolností a je nemožné si predstaviť album, ktorý by sa mu vyrovnal. A tak Pusha a Malice tentoraz nahrali album, ktorý je odrazom ich súčasného stavu. Na nahrávanie s iným mindsetom však už upozorňovali aj pred albumom. Väčšina temnoty a negativity „Hell Hath No Fury“ je preč a album je viac upbeat. Na tomto albumu je menej toho prvotriedneho prášku z Columbie, do ich formulky sa dostala aj nejaká sóda a idú jasne po rádiách. Na „I´m Good“ a „All Eyes On Me“ sa svoj úmysel ani nesnažia skryť za obstojné punchlines a podobne aj „Counseling“ cítiť komerčným kalkulom. To samo o sebe sa vyčítať nedá, ale zámena ich tradičnej deluxe wordplay za rýmy ako „I kissed a girl and likes it like Kate Perry“ nie je ospravedlniteľné. Táto „lifestyle music“ Pushovi a Malicovi rozhodne nejde tak dobre ako trap rap.

 

 

Keď však nepodliehajú váhe Columbie, sú to presne tí Clipse, na ktorých sme si zvykli z ich dvoch klasických albumov a zásoby mixtapov. Stále dokážu „swagovať“ ako málokto ako dokazujú na „Popular Demand“, tento album je však pamätný najmä vďaka novým sféram introspekcie, ktoré dosahujú na „Freedom“ alebo tradične skvelému outru „Life Change“. Ďalšou zmenou je aj to, že tentoraz je to starší brat Thorton, ktorý dominuje. Svoje nové motto predstaví na „Champion“, kde dáva “I used to think life was a bad bitch and a bad car/ Nah, life is hanging with your kids watching Madagascar.” Malice robí ráznu čiaru minulosťou a začína novú kapitolu; zmena ták rázna, že budúci album bude možno gospelový. Nájde sa tu samozrejme aj rýmy o hustlingu, ale albumu prevažujú „vyššie“ témy. Na najlepšom intro ich kariery Pusha upozorňuje , že za slávou sa skrýva viac ako sa na prvý pohľad zdá a Malice analyzuje svoje chyby a ukazuje smerom hore ako Saturday Night Fever. Že Thortonovci dokážu tak dospieť bez toho, aby zneli čo i len o trochu mäkšie je možno rovnakým triumfom ako predchádzajúci album.

 

 

Od „Lord Willin“, a vlastne ešte aj predtým, to boli The Neptunes, ktorý zohrali najdôležitejšie rolu v kariere Clipse. Pharrell a Chad využili svoje dokonalé chápanie, bassov, synťákov a bubnov a vyrobili dva dokonalé albumy – definície coke rapu. Až doteraz to boli práve títo dvaja hudobní mágovia z Virginie exkluzívnymi inštrumentálnymi zásobovateľmi pre bratov Thortonovcov. Súdiac podľa tohoto albumu sa však od ostatného albumu dosť zmenilo – a nie k lepšiemu. The Neptunes tu opäť prepadli synťákom, tie však vedia byť poriadne zákerným nástrojom. Použitý nesprávne, každý track znie ako klon, čo je aj prípadom niektorých z týchto trackov. Či už je to „Showing Out“ znejúca ako upravená verzia „Swing Ya Rag“ alebo generický Timbo na „All Eyes On Me“. The Neptunes prestali s minimalistickými beatmi a všetko zahaľujú do množstva nepotrebných vrstiev. Áno, The Neptunes trochu znížili svoj Clipse-štandard, ale keď im to vyjde, tak to stojí za to. Užiť sa dá „Popular Demand“ so svojím hravým piano loopom ako aj triumfálny sound „Champion“. Premenlivé výkony The Neptunes sú však kompenzováne externou výpomocou. „Till The Casket Drops“ je totiž prvý album, kde Clipse dávajú do „cudzích“ beatov. Sean C. and LV s Neptunes revivalom na „Never Will It Stop“ veľmi nepresvedčia, ale to sa im dá veľmi rýchlo odpustiť po jednom vypočutí otváracej „Freedom“, ktorá ma garntované miesto na výberovke ich najlepších skladieb. Tám ma nasmerované aj „Kinda Like A Big Deal“, ktorou si aj spolu s „Footsteps“ dúfam Khalil zabezpečil miesto aj na ďalšom albume – chémia s Clipse určite funguje. Otvorenie producentských brán mimo Neptúnu sa rozhodne oplatilo.

 

„Till The Casket Drops“ je tak trochu paralelou „Blueprint III“(kvalitatívne však má navrch). Obe albumy majú jasné vrcholy, ale s tými prešľapmi zachádzajú až nečakane nízko. Prvá polovica je prakticky bez chýb a prakticky až po „Doorman“ sa vyrovná aj „Hell Hath No Fury“, tá druhá časť je však kvalitatívne rôznorodejšia a pár skladieb ide hlboko pod ich štandard.

 

Ich prvé dva albumy boli tak chladné, tak nedotknuteľné, že si tú pomyselnú latku posunuli takmer na maximum. S týmto albumom latku mierne podliezajú, aj keď mali všetky ingrediencie – frustrácia a hnev „Hell Hath No Fury“ však bol tentoraz nahradený spokojnosťou a prístupnosťou. „Till The Casket Drops“ si však beztak už idem druhý mesiac, po tých vysokých očakávaniach sa predsa len nedá skryť malé sklamanie. Na druhej strane, „najhorší“ album od Clipse je ešte stále lepší ako 99 percent ostatných releasov a aj keď ako celok nie je vyrovnaný tak ako predchádzajúce albumy, obsahuje skladby, ktoré dokazujú, že v sebe ďalšiu klasiku ešte majú.