Nelly
Brass Knuckles
© 2008 Universal
čas: 69:04

Prvýkrát som Nellyho zaregistroval VMA 2000, po ktorých sa nehovorilo o ničom inom ako o jeho energickom prejave pri live performance "Country Grammar". A od vtedy sa o ňom hovoriť neprestalo a šokoval svet, keď to vďaka hitom ako "E.I." alebo "Ride With Me" dotiahol so svojim debutom až na multi-platinové predaje. Na "Nellyville" z roku 2002 dokázal, že nie je len ďalší z one-hit wonderov a zabezpečil si nielen ďalši No.1 album, ale aj dve Grammy a zaradil sa medzi top mená mainstreamového hip-hop. Jeho "midasovský" dotyk ho neopustil ani pri jeho "copperfieldovskom" triku, keď vypustil dva albumy - klubový "Sweat" a R&B ovplyvnený "Suit" - v jeden deň, za čo bol odmenený dalšími platinovými platňami na stene. S viac ako tridsiatimi miliónmi predaných albumov po celom svete je Nelly vlastne brand, osvedčená značka. Za štyri roky od jeho posledného albumu sa však hip-hopová generácia prestriedala. Bude ich mať Nelly ešte čím upútať? Posledné čísla predajnosti hovoria, že ani nie.

"Maybe the problem is you're thinkin' too small
you niggas only wanna rap and that's all"

Prvá vec, ktorá asi každému padne do oka je guest list veľkosti XXL. V minulosti bol featuring niečo magické, každý čakal na to, keď sa jeho dvaja obľúbený rapperi spoja na tracku, teraz, v ére "telefonických" koláb sa však ledva dočkáme sólo tracku. Na štrnástich trackoch z "Brass Knuckles" nájdete dvadsať hostí, čo pre tých ktorí majú problémy s matematikou znamená v priemere viac ako jeden hosť na track. A to už je predsa len trochu priveľa, o to viac, že väčšina hostí ho zatieni. Najlepším príkladom sú hneď dve úvodné tracky, keď nedokáže udržať tempo ako s Rick Rossom a T.I., tak ani s veľmi lenivo znejúcim LL Cool J-om, na ktorého album "Momma Said Knock You Out" obal LP odkazuje. "Brass Knuckles" má však od LL-ovej klasiky ďaleko. Nellyho albumy sú povestné aj tým, že sa na nich vždy objaví nejaký prekvapivý hosť. Na "Nellyville" predbehol dobu, keď mu tam vypomohol Justina Timberlaka a na "Suit" zasa pridal nejaký ten country rapu s Timom McGrawom. Na tomto albume úlohu netradičného hosťa na seba zobral Chuck D z Public Enemy, ktorý pomôže zo "Self-Esteem", motivačného tracku spojeného s kritikou vojenskéj politiky USA, vytvoriť highlight albumu.

"They say I'm old enough to go to war
but I ain't old enough to play in the NBA no more"

Album postihli mnohé odklady a teraz už chápem prečo - chýba tu totiž poriadny hit. Nechápte to zle, je tu veľa chytľavých vecí, ktoré môžu byť singlami, chýba tu však megahit na spôsob "Country Grammar" alebo "Hot In Here". Nelly to opäť skúša s The Neptunes, "Let It Go" však aj napriek tomu, že patrí k najlepším skladbám albume, veľkost "Hot In Here" určite nedosiahne - a to nielen kvôli tomu, že tento beat sa viac hodí ku The Clipse, ktorí by ho dokázali úplne zmasakrovať. Ani "magická" spolupráca dvoch z najväčších popových mien posledných rokov - Fergie a Nellyho - na "Party People" to nedotiahla na tie vysnívané miliónové predaje v ringtonoch a tak keďže sa mu nepodarilo napojiť na kluby, skúša opäť ženy. Najväčším singlom albumu bola zatiaľ "Body On Me", kde sa spojil s hitmakerom Akonom a priateľkou Ashanti v pokuse o novú "Dilemmu". Skladba však znie ako ďalší z Akonových singlov, ktorý sa v tom množstve veľmi ľahko stratí. Spomienky na "Dilemmu" vyvoláva aj jediná sólo skladba "The One And Only", na ktorej Nelly padne za obeť trendu spievajúcich rapperov.

"I spent a lot of time on this LA coast
Out here tryin' to do the LA most"

Na coveri vyzerá byť Nelly pripravený vracať údery, dáva očakávať tvrdý album odpovedajúci na verbálne útoky haterov, opak je však pravdou a album je skôr určený pre kluby a spálne. Do tej prvej časti patrí napríklad "U Can Get It" a pri tlmených svetlách by ste si mohli pustiť "Long Night" s Usherom, z ktorej však cítiť, že bola nahrávaná na ďiaľku. Všetko mi to príde tak vykalkulované a zdá sa, že Nelly sa obáva o svoju aktuálnosť. Len tak si viem totiž vysvetliť tracky ako "L.A.", kde Nelly nakladá do west coast beatu spolu so Snoopom a Nate Doggom. Už len počuť Nellyho do takéhoto beatu znie komicky a keď k tomu pridáte ešte asi najhoršie rýmy na albume(a verte, že je z čoho vyberať) za výsledok máte katastrofu, z ktorej kričí marketingová snaha o pokrytie ďalšieho teritória. Nelly sa drží prevažne svojej pop-rap formulky, sú tu však momenty, keď sa snaží o popretie samého seba na po pouličnej kredibilite volajúcej "U Ain't Him" - o tom však Nelly nikdy nebol a svedčí mu viac, keď sa snaží baviť, ako keď siahne po vyhrážkach.

Nelly ma stále dobré ucho na produkcie a stále je zábavné ho počúvať, ale ani to nemôže zakryť úplný nedostatok originality(viď nepodarené pokračovanie "Air Force One" na "Steppin On My J´z", kde recykluje nielen tému, ale aj beat z "Grillz"). Svojim piatym albumom neobjavuje nič nové a je ponorený v tom, čo fungovalo predtým. St.Louis vyprodukovali veľkých hudobníkov ako Tina Turner, Chuck Berry alebo Miles David, Nelly sa vďaka svojmu hudobnému prínosu určite v tomto zozname spomínať nikdy nebude. Na druhej strane, keď som sa rozhodoval, čo si zoberiem do svojho iPodu na pláž a vyberal som si medzi Nelly a Ill Billom, zvolil som si toho popovejšieho. Takže hádam, že v hip-hope je nakoniec miesto aj pre takúto odnož. Vybral som si však Nellyho "Country Grammar" a nie "Brass Knuckles".