Mos Def, Talib Kweli a Common - to je trojica, ktorá ma priviedla k "skutočnému" hip-hopu. Prvý z nich sa z hip-hopu takmer vytratil a sústredil sa na hollywood dráhu. Talibova kariera je ako sinusoída a kvalita jeho výtvorov je závislá na chémii s beatmakerom. A tak najviac z týchto "Black Stars" žiari Common, ktorý si v súčasnosti užíva najlepšie obdobie svojej kariery. Kvalita jeho diskografie si dlhodobo udržuje stabilne vysokú úroveň, ale od kedy sa ho ujal Kanye, začali to chápať aj "bežní" ľudia. A to po výlete do iných dimenzií, ktorým bol "Electric Circus" čakal len málokto. "Be" bol však ako úder blesku - neskutočne soulový a vyslovene pozitívny, bol to album, na ktorý Chicago(a Common) čakali. Zrazu sa všetká pozornosť sústredila na veterné mesto a Common a Kanye bola tá dvojka, ktora to zariadila. Vďaka nim bol rok 2005 rokom G.O.O.D. Music a ako spieval John Legend "Grammy Night was turned into G.O.O.D. Family Night". To začalo nadvládu Chicaga nad counscius hip-hopom, ktorú každým albumom ešte potvrdili, či už Lupe, Kidz in the Hall alebo Cons a teraz na nich opäť posnaží nadviazať Common už siedmim albumom "Finding Forever", ktorý by mal byť tribute Dillovi a pokus o dosiahnutie hudobnej nesmrteľnosti podobne ako u detroitského kráľa.

"I never kissed the ass of the masses, I'm the black molasses
Thick and I lasted past these rat bastards"

Bez zbytočného otáľania si hneď môžeme povedať, že Common to opäť dokázal. Ale ako to už býva po vydaní klasiky, každý sa hňed pýta, či je tento album lepší ako "Be"? To ťažko posúdiť, každopádne je to živšie. Kanye tentoraz vsadil na energické, dynamické sample, aj keď si stále zachoval ten svoj soulový element. Nájdeme tu tak striktný hip-hop na "Southside" - čistá surovosť, hip-hop vo svojej elementárnej podobe, kde si Kanye aka "Future of Chi" a Common aka "Chi-Towns Nas" striedajú rýmy o Chicagu - popri soulovému plápolaniu "Forever Begins", ktorý veľmi povznášajuco vzdáva hold Dillovi a posiela album do hudobnej histórie. Album plynie veľmi plýživo, vsiakne vás dnu a vypustí až Papovou filozofickou minútkou - tradičnou záverečnou bodkou Commonových albumov - bez toho aby ste si uvedomili, ze prešla vyše tri štvrte hodina.

"Back in '94 they call me Chi-town's Nas
Now them niggas know I'm one of Chi-town's gods"

Hlavnými hviezdami ostáva osvedčená dvojica Common a Kanye, ktorý sa podpísal pod 8 z 12 trackov a aj tu potvrdil svoj titul jedného z najoriginálnejších a najlepších producentov súčasnosti. Niekto by mu mohol vyčítať až prílišnú inšpiráciu Dillom, ale pre mňa to len potvrdzuje jeho produkčnú verzatilnosť. Tú prejavil aj na "The Game", kde sa snažil priniesť späť éru 90-tych rokov, keď rapu vládol New York a DJ Premier, ktorý tu prispel svojimi osvedčenými scratchmi. Tento track pôsobí trochu ako "posúvanie pochodne", na čo odkazuje aj Common slovami "My daughter found Nemo, I found the new Primo". Ďalším veľkým menom, ktorý tu prispel je will.I.Am, ktorý vypomôže aj na featuringu pre sentimentálne vyznanie lásky na "I Want You". Ako to už tradične býva, na Williamových beatoch ma vždy bavia najviac bicie. Prekvapili aj nové mená ako Devo Springsteen, ktorý si ma získal prepožičaním motívu z "Kill Bill" pre ghetto baladu "Misunderstood"o nepochopených osudoch. Teraz už len čakať či, toto nie je naposledy, čo o ňom počujem.

"With twelve monkeys on stage it's hard to see who's a gorilla
You was better as a drug dealer"

Netradičné meno sa objaví pri "Drivin Me Wild", ktorú veľmi vysokým vokálom oživí Lilly Allen. Netradičné kombo na papieri, ale zafunguje aj vďaka dobrému Kanyemu beatu zo zaseknutého piánka a pochodových bicí, ktorý Lilly pekne sadol. Trochu mi prekáža to recyklovanie starého Dillu, ale keďže je album venovaný jemu, jeho účasť je pochopiteľná. S beatom pre "So Far To Go" ste sa už mohli stretnúť na "The Shining", Common však pre svoj album zmenil lyriku. Čo sa však nezmenilo, je vokálna výpomoc od D´Angela. A záverečná vokálna vsuvka sa nachádza na soulom nasiaknutej "Black Maybe", kde prispel Bilal.

Musím priznať, že som si na album dlhšie zvykal - nie je tak prvoplánovo páčivý ako "Be", aj keď znie podstatne mainstreamovejšie ako jeho predchodca. Po opakovanom vypočutí však už nemám problém povedať, že Common si zapísal ďalšiu klasiku a jeden z kandidátov na album roka. Ak toto mala byť tribute Dillovi, verím, že ten by bol viac než spokojný.