Talib Kweli & Madlib
Liberation
© 2007 Blacksmith Music
čas: 30:12
hodnotenie: 8,5/10

Nič v živote nedostaneš zadarmo. Pamätáte na toto životné múdro, ktoré do vás v mladosti hustia rodičia? Tak teraz na to môžete zabudnúť, pretože tento album zadarmo bol. A neni to len akýkoľvek album, ale kolabo projekt dvoch undergroundových elitárov - los angelskeho producentského úchyla Madliba a brooklynského mikrofonového devastátora Taliba Kweliho. Experimentátorsky crate digger versus tradičný b-boy rapper, west coast versus east coast. Asi je naozaj pravda, že protiklady sa priťahujú.

Madlibove beaty boli vždy pre MC's výzvou. Jeho výlety, či už do starých soulových čias alebo sonické úlety boli vždy natoľko premenlivé a nevypočítateľné, že akýkoľvek rapper, ktorý chcel cez nich rapovať musel preukázať poriadne skills. Preto cez jeho beaty najlepšie zneli rovnako neortodoxný rappery ako on sám, napr. jeho kolabo s MF Doomom, ktoré dalo za výsledok jeden z najlepších undergroundových albumov nielen toho roku, ale celkovo.

Talib na druhej strane je úplne iný druh rappera, naväzujúc skôr na tradície Big Daddy Kana, old -school typ MC-ho. Svoje najlepšiu formu zažil za zlatých čias Rawkus Records. Spolu s Mos Defom vypustili "Blackstar" - 50 minút hip-hopu vo svojej najčistejšej forme naväzujúc na odkaz Native Tongues - povinnosť pre každého, kto si hovorí hip-hopový fanúšik. Ďalšiu klasiku si pripísal na konto v spolupráci s producentom Hi-Tekom, keď ako Reflection Eternal prispeli k tomu, že rok 2000 bol asi najsilnejším pre undergroundový hip-hop. A vtedy sa niečo stalo. Talib zrazu nevypúštal take bomby ako sa od neho čakalo. Áno, "Quality" aj "Beautiful Struggle" boli dobré albumy, ale Rawkus ére sa jednoducho nevyrovnali. Teraz je jasné prečo. Talib potrebuje mať pod svojim albom podpísaného iba jedného producenta, lebo myslím, že nie je náhoda, že toto je jeho najlepší materiál od "Train of Thought".

Na albumoch som vždy najviac oceňoval kompaktnosť(aj preto moje dve najobľúbenejšie albumy minulého roku - "Game Theory" a "Hell Hath No Fury" - mali v kolonke producent iba jedno meno). Väčšina súčasných mainstreamových rapperov v snahe osloviť, čo najširší okruh ľudí berie na album všetkých "hot" producentov, čím sa stierajú rozdiely medzi jednotlivými rappermi a v konečnom efekte to robí z albumu skôr kompiláciu. Preč sú časy rokov 89-95, keď mal každý svoj štýl - PE, EPMD, BDP, ATCQ alebo WTC - každý robil niečo iné, hip-hop po svojom.

V poslednom čase sa však množstvo rapperov snaží túto éru oživiť. Tieto albumy typu "1 MC - 1 Producent" sú už dlhšiu dobu veľmi populárne a aj vcelku úspešné. V roku 2005 to bol úžasný "Grandmasters" spájajúci DJ Muggsa a GZA alebo 9th Wonder a Murs s ich skvelým "3:16:9th Edition". Minulý rok si zase úspech užívali Danger Mouse a Cee-Lo pod spoločným menom Gnarls Barkley. A "Liberation" nadväzuje práve na to najlepšie z "St.Elsewhere". Nielen úrovňou hudobnej rozmanitosti(aj keď Madlib si nemohol dovoliť až také úlety), ale aj kvalitou.

Madlib dokázal z Taliba dostať to najlepšie, čo v ňom je. Či už na úvodnej "The Show", kde Talib prichádza so svojimi tradičnými socialno-kritickými rýmami("the only thing you know about Africa is from Nas in Belly", "even though it's free for the people, there's no stopping this") alebo keď si trochu zanadáva na promotérov na "Funny Money" - ako hovorí Orion: "už nechoď za mnou promotére se žádnou charitou". Najosobnejšou skladbou je "Happy Home", kde Talib priblíži príbeh svojej rodiny od čias deda Kweliho až po súčasnosť - obraz toho, čím všetkým si museli prejsť.

Madlib taktiež predviedol skvelú formu, čo len zvyšuje očakávania pre druhý Madvillain. Zadiktoval najmä na nu-schoolovej "Over the Counter" ("went to college, then left, that's where I got my education") - energické kopáky, synťak a úchylne sample - typický Madlib. Predviedol aj druhú stranu svojej producenstkej tváre na snivej, až psychadelickej, soulovej balade "Soul Music", na ktorej atmosféru nadväzuje aj záverečna "What Can I Do" a zaujímavo znie aj flautou ozvučená "Funny Money".

Aj keď má album len niečo málo cez tridsať minút, dostane sa aj na hostí. Madlib si zo sebou z LA doviezol Strong Arm Steady, čiže Krondona, Phil Da Agony a Mitchy Slick, pre "Function", čo je tradičný Likwit shit, ktorý by sa nestratil ani na starých albumoch Tha Alkoholiks alebo Lootpack. Nová generácia Native Tongues, Consequence z G.O.O.D. Music, ktorý mi pripomína ďalšieho Kanyeho chránenca Rhymefesta, sa zapojí na "Engine Runnin". Keď vám niekto povie čakaj vonku a nechaj bežať motor, asi vás nečaká nič dobrého. Inak dobrý track postavený na minimalistickom beate zloženom iba z trianglu a bicích dopláca na nudný refrén. Tu sa rapové featuringy končia, a dôjde už len na výpomoc na vokáloch od R'n'B speváčok - Candice Anderson osviežuje "Happy Home" a Res doplňuje "Soul Music".

Takže koľko producentov potrebuje Talib na nahratie dobrého albumu? Iba jedného, ale aspoň takého talentovaného ako Madlib. Tých 30 minút, na ktoré by sa dalo stažovať, keby to nebol free album, je nabitých kvalitou. Neni to ani tým, že beaty sú také dobré, alebo, že texty sú také dobré, ale ide o to, aké dobré sú spolu. Obidvaja sa výborne dopĺňajú, a dúfam, že Madlib bude mať hlavné slovo aj na "Eardrum". Talib vždy dával kvalitné texty, len niekedy zabúdal, že nerobí slam poetry, ale hip-hop. Hudba je rovnako dôležitá ako lyrika. Preto množsto tých undergroundových rapperov, ktorí majú, čo povedať, ostáva nevypočutých a namiesto nich tu máme Bow Wowa alebo Chingyho.

Niekde som čítal, že Madlib je schopný dokopať akéhokoľvek rappera k štyrom micom. Neviem, čo je na tom pravdy, ale Talib to beztak nepotrebuje. Stačí mu trochu hudobnej dokonalosti, od ktorej sa môže odraziť. Tú mu Madlib poskytol a preto si The Libs môžu do diskografie zaradiť ďalšiu klasiku.