Queenské duo sa stalo prototypom drsného soundu z tohoto nejbrhoodu, keď to boli najmä Prodigyho texty posadnuté temnou stránkou urban života, ktoré im dodávali punc autenticity. Aj keď ma jeho ostatné online dobrodružstvá dokázali pobaviť, ničoho podobného sa nedočkáme na albume, ktorý je zahalený temnotou a určite ide o jeden z tých najtemnejších albumov, aké v poslednom čase vyšli.

"I light a candle on your death and birthday
Lord have mercy it seems you cursed me
With a life of pain all I do is strain
Every day's a struggle, everyday it rains"

Po troch albumoch prinášajúcich z jeho strany len sklamanie, dal minulý rok nádej na návrat Prodigyho, ktorého sme si pamätali. Na "Return of the Mac" nahral s Alchemistovou jeden z najprekvapujúcejších albumov roka a opäť si získal fanúšikov, ktorý mu možno zazlievali prestup k G-Unit. Práve tento album mal byť upútavkou na hlavný chod - "H.N.I.C. part II". V čase, keď bolo už predjedlo skonzumované, však mal Prodigy už iné problémy, keď bol odsúdený za obľúbeny priestupok rapperov - nelegálne držanie zbrane. Pred tým ako si odíde odsedieť tri roky za mrežami vypúšťa svoj druhý sólový album, ktorý sa ukázal byť neurotickou jazdou plnou verbálnych striel a konšpiračných teórii.

"That's right we not cut from the same cloth
You chinchilla soft, I'm Brillo pad coarse"

Zatiaľ čo na "Return of the Mac" sa ukázal sústredený P, tu sa opäť niekedy stráca vo vlastných úvahach. Prodigy má ešte sem-tam monenty, kedy by si mali robiť poznámky všetci rapperi, momenty, keď prevláda jeho lyricizmus, ale chýba mu nejaká auto-cenzúra, konzistentnosť a pri niektorych rýmoch si len škrabete hlavu, čo tým chcel básnik povedať. A nie je to tým, že je to je príliš hlboké ako u Aesopa. Preto popri sebe nájdete tracky ako "Real Power is The People", kde Prodigy strieľa anti-vládnymi strelami(Bushovu administratívu prirovnáva k satanistom) , posilňuje v ľudoch túžbu po slobode a odsudzuje materiálny spôsob života, ale hneď na druhom tracku "The Life", nás prevedie svojim skvelým životom a popiera to, čo povedal na prvom. Najpodarenejšou skladbou je "Veteran's Memorial part 2" - silná vec postavená na Alchových ťahavých violách, ktoré dávajú Prodigymu zaspomínať na niektoré z detských šialenstiev, ako keď spolu s otcom vykradli zlatníctvo. Jeden z mála trackov, ktorý má po celej časti obsah.

"You's a ugly dipshit, the black Craig Mack
I'm a handsome shooter
I simply clutch the Ruger,
And blow your bumbaclot rot-face back to Bermuda"

Jeho zmätok nikdy nepresakoval tak ako tu, často znie pod vplyvom a len zvýrazňuje Prodigyho upadajúce mic skills - jeho vyhrážky sa stávajú čoraz smiešnejsie, rým je u neho skôr sviatkom a väčšina refrénov je na výsmech. Ale aj cez to, je na tomto albume niečo priťahujúce. Možno je to jeho hypnotický hlas poznačený skúsenosťami, možno jeho detailný a surový opis pouličného života. Ak niekto vidí v Akonovom hlase "plač Afriky", Prodigyho hlas môže reprezentovať "hlas ulice" - jeho chrapák totiž pre mňa reprezentuje ghetto, aj so všetkými jeho negatívami. Je jasné, že Prodigy nie je zástanca pasívnej rezistencie a v jeho filmotéke nájdete skôr "Scarfaca" ako "Gandhiho". A tejto jeho pouličnej lyriky si užijeme viac než dosť. Ako epizóda z nejakého kriminálneho seriálu znie Havocova "Field Marshall", kde si vás dá Prodigy do pozoru a donúti vás počúvať jeho pouličné príhody plné "Click Clack".

"I'm the results of slavery and poverty,
Add the drugs and guns, it equal to P"

Predtým som si pamätal najmä P-ho lyrics, tu je však dominantnejšia hudobná stránka a dodáva albumu pocit epickej jazdy. V porovnaní s old-schoolovo znejúcou "Return of the Mac" sa tu drží súčasných synťákov, aj keď nie na spôsob crunku, aj keď ku gothike niektorých crunkovych skladieb nemá ďaleko a zachádza až do teritória horrorcoru. Najväčšie slovo tu majú Alchemist a Sid Roams. Obidvaja odviedli skvelú prácu a udržiavajú temnú náladu ťahajúcu sa celým albumom. Jediným trackom, ktorý mierne vyčnieva je už spomínaný "Veteran's Memorial part 2", kde sa Alcho vracia k soulovému retro zvuku, ktorý mu zabezpečil úspech na "Return of the Mac". Zvyšok jeho beatov ako "The Life" alebo "Illuminati" sa však vracia naspäť do Mordoru. Ten neopustíme ani keď uzdu preberú Sid Roams s orgánovou náložou "New Yitty", v ktorých sa pomaly stávajú špecialistami. Tí majú na svedomí aj úvodný singlel k albumu "ABC", ktorý sála svojou atmosférou B-čkového horroru vďaka beatu so shnitým piánkom, kvílivými hlasmi a do toho ešte detský refrén, ale nie na spôsob "Get Out' od Bustu alebo "Hard Knock Life" Jiggu. Takáto nálada sedí P-mu asi najviac. Jeho metafory ako "you rap, but your girl don't pop your bangers" nie su nič, o čom by ste písali eseje, ale polnočný beat a zabijácky prednes, to odsúvajú do úzadia. Zvyšok produkie na seba zobral parťák Havoc s monumentálnym záverom, ktorý zabezpečí orchestrálna kolaborácia Mobbb Deep a Un Pacina na "I Want Out". A objaví sa aj Apex, ktorého na Prodigyho album asi dohodil Fifty, za ktorého hitom "I Get Money" tento týpek stojí. Ale na nejakú dlhú karieru to nevidím, lebo "When I See You" je asi najslabší beat na albume

" It don't matter who poppin' for the moment/P is forever/It don't matter what's the new hot shit/My shit better" - myslel som, že toto je už dávno pasé, ale po tomto albume by som to mal znova prehodnotiť, lebo miestami tu naozaj presakuje ten starý P. Vyskúša aj nové veci, keď počut od neho politicky ladené tracky ako "Real Power Is People" je možno prekvapením, to však nemení nič na tom, že albumu chýba vyrovnanosť. Povedal by som, ze tá prvá verzia, ktorá sa dostala vonku by bola lepšou rozlúčou. Minimálne po textovej stránke. Nerozumiem, prečo tu nedal tracky ako "Still Slaves" alebo "My World Is Empty Without You", aby vykompenzoval niektoré prázdne tracky a doplnil tak osamotenú "Veteran´s Memorial part 2", ktoré nám dajú nazrieť aj "za oponu".

Toto bude na tri roky posledná spomienka na Prodigyho. Fanúšíkovia starých Mobb sa asi albumu potešia, už len kvôli tým pár minútam spomienok na lepšie časy. Žiadny z týchto "part 2" albumov ako "Adrenaline Rush 2007" alebo aj staršie ako "Bacdafucup part 2" sa zatiaľ nevyrovnali originálu, ale týmto sa P asi priblížil najbližšie. Aj tak je však rozdiel obrovský.