Mos Def
The Ecstatic
© 2009 Downtown
čas: 45:34

Aj napriek tomu, že je Mos Def jedným z najlepších, čo sa dostali k mikrofónu, posledné roky mal problém nahrávať vyrovnané albumy. Ako u väčšiny rapperov zlatej generácie, ktorý vyrástli v Rawkuse, ani u neho nenarobil prechod k majoru dobrotu. Hip-hop dostal takisto veľkú konkurenciu v herectve a vyzeralo to, že Mos pomaly prepadá Cubovmu syndrómu. Čím viac zarobili jeho filmy, tým menej ho zaujímala hudba.

Ťažko vyvrátiť, že je jedným z najtalentovanejších rapperov súčasnosti, čo však môžete spytovať je jeho oddanosť hip-hopu. "Black on Both Sides" a "Black Star" z neho spravili synonymum politicky uvedomelého rapu, následné zabudnuteľné albumy mu však na reputáciu poriadne ubrali a s každým ďalším albumom sa očakávania znižovali. "The New Danger" bol zmäteným pokusom o znovuzískanie rock ´n´ rollu ako "čiernej" hudby a aj keď mal svoje kvality, pôsobil príliš schyzofrenicky. "True Magic" bol zasa len naplnením zmluvy, neinšpirovaná zmeska rýchlo nahratých trackov, ktorá nedostala ani poriadny cover. Jedno vypočutie "The Ecstatic" a na všetko toto zabudnute. Za názvom sa tentoraz totiž neskrýva kus irónie a konečne sme sa dočkali Mosa, na ktorého sme čakali.

"Peace before everything thing, God before anything
Love before anything, Real before everything,
Home before any place, Truth before anything
Style and stay radiate, Love, power slay the hate"

Q-Tipov album nasadil latku dosť vysoko pre návraty hrdinou 90-tych rokov, ale Mos Def sa cez ňu elegantne prešvihne. Nie je to však comeback album. Tie sú väčšinou o umelcovom zámere poukázať na svoje silné stránky a dokázať, že stále patrí na vrchol. S "The Ecstatic" sa však Mos Def nesnaží nikomu nič dokázať - a to má za výsledok ešte lepší album.

"We are alive in amazing times, delicate hearts, diabolical minds
revelations, hatred, love and war,
not more or less than ever before,
it's just too much more for your mind to absorb"

"The Ecstatic" vychádza na desiate výročie od vydania jeho klasického debutu "Black on Both Sides". Výročia sú časom na reflekciu a vyzerá to, že aj Mosovi to pomohlo spomenúť si, že patrí medzi najlepších rapperov. Preto by sa ľudia mali prestať pýtať, či Mosovi preskočilo, ak si nárokuje na trón a vyzýva Weezyho, Kanyeho alebo Jiggu, lebo tento album dokazuje, že má na to všetky dôvody.

"Quiet storm vital form pen pushed it right across
mind is a vital force, high level right across
shoulders the lions raw voice is the siren
I swing round ring out and bring down the tyrant"

Aj keď ide o jeho štvrtý album, dá sa skôr hovoriť o pokračovaní "Black on Both Sides", keďže lyricky sa vracia k lyrickému žonglovaniu, ktorým bol známy predchádzajúcu dekádu. Na "Twilite Speedball", "Quiet Dog Bite Hard", "Priority" a mnohých ďalších si opäť môžete vychutnať Mighty Mosa v plnej paráde. A potom je tu "Auditorium", ktorá sa zatiaľ u mňa nachádza na vrchole rebríčka top skladieb roka. Veľmi vysoko radím aj "Roses", ktorá je pohladením duše v ére ringtone rapu. Skladby ako táto neukazuje len Mosov talent a hudobnú pestrosť, ale o čo viac, aj srdce.

"The old timers say we living in the final days
Gunsmoke, young folk living any kinda way
Gangster holiday, gritty states a hideaway
Meanwhile soldiers take it straight through their armor plates"

Počas počúvania "The Ecstatic" je jasné, že Mos sa opäť baví. Znie energicky a inšpirovane počas celých 45 minút a jeho bezstarostný flow vytvára hypnotický album. Mos sa opäť pohráva s poéziou, freestyluje, sem-tam primieša aj politicky ladený rým, na "Workers Comp" si nasadí motivačnú čapicu a "Life In Marvelous Times" ho nájde spomínať na detstvo v Bed-Stuy. Album je prevažne Pretty Flacova show a je ľahký na hostí. Výber mu však veľmi dobre vyšiel, keď Slick Rick na "Auditorium" dokazuje prečo ho považujú za majstra storytellingu a sen každého backpackera splní "History", reúnia Black Star s Talibom Kwelim a Dillom na beate. Lepšie to už ani nemôže byť.

"Fly gold, radiating from heaven to pavement
If only years of placement with nothing to play with
Spent time hating but that ain't changing it
God give it to me no body ain't savin' it"

Pozerajúc na tracklist, napadajú paralely s "Madvillainy" a aj keď klasický status toho nedosahuje, ide rozhodne o producentsky najvyrovnanejší Mos Defov album od debutu. Hudobne je "The Ecstatic" najporovnatelnejší práve s "Black On Both Sides", aj keď ten bol bohatší na boombap a soulové samply. Tu sa spolieha najmä na bratov Jacksonových a vyberá si z vrchnej poličky Stones Throw. Niektoré z produkcií boli vytiahnuté z ich inštrumentálnych releasov ako "Dr. No´s OXperiment" alebo "Beat Konducta", takže sa nesú na ďaleko-východnej vlne. Jeho albumy boli vždy ekcentrické, ale tu sa mu darí udržiavať úroveň experimentovania znesitelnejšou. Mimo bratov Madliba a Oh No sa na produkcii podieľal aj Dilla, Mr.Flash z Ed Banger, Chad Hugo z The Neptunes, The Preservation a Georgia Anne Muldrow na sentimentálnej "Roses". Oproti nedovarenému "True Magic", na "The Ecstatic" s Mosom všetci producenti udržujú krok a poskytujú mu dokonalý soundtrack k jeho avantgardným rýmom. Jeden track morfuje do ďalšieho, Mos vám nedá šancu, aby vás beaty omrzeli.

Keď "The Ecstatic" zakončí živá "Casa Bey", dve veci sú hneď jasné. Je len málo albumov, ktoré majú tak prirodzený prechod medzi skladbami. A po druhé, "The Ecstatic" znie ako album, ktorý chcel Mos Def vždy nahrať. Nie je to len kolekcia trackov - je experimentálny a progresívny, bez toho, aby znel elitársky. Pozerá späť, bez toho, aby kopíroval minulosť. Je to jednoducho 100 percentný Mos Def a je skvelé počuť ho nahrať album, ktorý je skutočným odrazom jeho talentu. Nie je to však album, ktorý by vás na prvé vypočutie pohltil. Musíte mu dať šancu absorbovať ho. Keď vás však raz chytí, už vás nepustí. Ja som toho dôkazom.