Jedi Mind Tricks
Servants in Heaven, Kings in Hell
© 2006 Babygrande Records
čas: 48:55
hodnotenie: 7/10

Ľudia to majú radi odjakživa, dokonca sú na to priam odkázaní. Daj si pohov, mám na mysli vedúce osobnosti, lídrov, ktorí ukážu zvyšku stáda, kam ďalej. V každom elemente spoločnosti čosi také nájdeme. Každý čaká, že na MS dôjde Žigo a spol. a ukážu zvyšku tímu, ako na to, každý čaká, že v 7 s.r.o. to zachráni Lasica jednou deadly poznámkou s kamennou tvárou, každý čaká alebo zvykol čakať na hodine so sklonenou hlavou, že tento referát si vezme niekto iný. Aj v rape je tomu podobne, existujú mená, od ktorých sa očakáva vytýčenie smeru. Jedi Mind Tricks do tohto opisu tiež pasujú. Áno, viem. Violent by Design je ich vrchol, od ktorého už idú z dlhodobého hľadiska len smerom nadol, i keď s občasnými výkyvmi smerom hore. Napriek tomu som očakával od ich nového albumu viac než len vlastnosti radového LP, do prdele, veď toto sú stále Jedi Mind, srdcovka snáď všetkých, ktorí ich niekedy počuli, členovia rádu rytierov hardcore rapu.

Takto radšej nie. Väčšina ľudí pristupovala k tomuto albumu s tým, že už poznala aspoň z časti ich predchádzajúcu tvorbu. V tomto prípade môže nastať okamžité a definitívne sklamanie. Jedným slovom stereotyp. Stoupe pri vyberaní samplov ostáva verný svojmu vkusu i po toľkých rokoch, čo je niekedy na škodu, Pazman, hoci má ukrutný flow, po čo i len trošku pozornejšom počúvaní vyznie jednotvárne. Áno, taká je pravda. Ale, v hlave mi behá 1 otázka. Aký je skutočný výsledok, sám o sebe, odhliadnuc od neustáleho porovnávania s tým a hentým ? Stoupe produkuje stále veci na 1 kopyto, ale veď to by znamenalo síce stereotyp, ale stereotyp kurva kvalitný s presným typom inštrumentáliek, aké mám rád. Vinnie "nudí", teda neprináša nič nové ? To znamená, že stále má svoj krutý prejav preplnený nenávisťou voči okolitému svetu. To je zlé ? Nie, teda nie úplne. Samozrejme, inovatívnosť je v živote umelca dôležitá vec, ale Jedi Mind sú prípad, kedy som ochotný prijať i určitý stereotyp, keďže ma to stále po pár vypočutiach dokáže zaujať.

Ľudia, ktorí poznajú tvorbu JMT, si určite všimli spomínaný stereotyp, nejeden Servants in Heaven, Kings in Hell kvôli tomu i celkom zavrhol, na druhej strane tí, pre ktorých je tento album prvým stretnutím s hviezdami z fuckin´ Philly, musia byť presvedčení, že toto je ich album roka. V skutočnosti, hoci je album naozaj vyrovnaný a koniec koncov určite kvalitnejší než Visions of Gandhi a pokojne konkurujúci Legacy of Blood, je na ňom len veľmi málo skladieb, ktoré sa príliš nepodobajú na predchádzajúcu tvorbu. Prvou je Uncommon Valor: A Vietnam Story s nehoráznym featuringom od mohykána R.A. the Rugged Man, druhou singel Heavy Metal Kings s ďalšou kurevsky vydarenou voľbou hosťa, tentokrát Ill Bill. Tieto 2 skladby vyskakujú veľmi výrazne spomedzi susedov. Tí, hoci sú takmer do jedného kvalitne prevedení, neprinášajú v zásade nič prelomové. Výsledkom je teda album s pár peckami, okrem spomínaných napr. aj druhý singel, osobná Razorblade Salvation a zvyškom vyrovnaných skladieb, kde sa už musí každý rozhodnúť, či je ochotný to chalanom stále uveriť. Ja na tomto albume ešte viac-menej som, ale či budem aj nabudúce, už vážne neviem ...