Gucci Mane
The State vs Radric Davies
© 2009 Warner Bros/Asylum
čas: 73:43
Či sa to niekomu páči alebo nie, Gucci je súčasny kráľ juhu a tento album je kulmináciou jeho obrovského hypu. Po ATLiens Ludacrisovi, T.I. a Jeezym sa aj on snaží o ovládnutie mainstream publika. To, že ide o rappera, ktorý mal pred rokom 2009 jediný veľký hit s Jeezym, hovorí veľa o tom, aký veľký rok má za sebou. Keď sa minulý rok spomenulo slovo „remix“ bola veľká šanca, že sa tam objavilo aj „feat. Gucci Mane“, či už keď vypomohol Mariah Carey s „Obsessed“ alebo Black Eyed Peas s „Boom Boom Pow“. Pridajte k tomu ešte hosťovania na hitoch od Maria alebo Big Boia a nikdy nekončiacu zásobu mixtapov, ktoré sa stále soundtrackom pre južanské ulice, a ostane len skonštatovať, že Gucci bol pre rok 2009 tým, čím bol Weezy pre rok 2008. S vyše dvesto skladbami len za niečo okolo ôsmych mesiacov, nikto nevyužil mixtape market a Internet tak ako Gucci a podmanil si aj tých, ktorý ho na začiatku nemohli ani vystáť. Jeho buzz bol neuveriteľný a bolo jasné, že má namierené na vrchol. „The State vs Radric David“ bol Gucciho promóciou od nezávislého hip-hopu ku major labelu a hudba to aj odráža.
“I’m from East Atlanta Six where the boys dump bricks
But we don’t bump The Blueprint 3”
Gucciho mnoho ľudí stále nechápe. Lyricky nikdy nepatril medzi prvú triedu, jeho témy su obmedzené, punchlines a metafory sa väčšinou strácajú v jeho nerozluštiteľnom akcente, nie je ani nijak obzvlášť charizmatický. Prečo je potom taký populárny? Odpoveď nepoznám – možno je to jeho nezmyselný rap, dobré echo na beaty alebo to, že pri väčšine jeho rýmov si môžete byť istý, že jediný, kto s nimi mohol prísť je práve Gucci. Podobne ako u Wayna, spôsob akým rapuje je často zaujímavejší ako to o čom rapuje. Gucci sa nebojí znieť absurdne, čo predvedie s ďalšími dvoma „majstrama absurdností“ Camom a Weezym na „Stupid Wild“.
“Me, Jeezy, and T.I. share one thing in common, all are poets
Role models to young people, Though at times man we still ignore it”
Album je rozdelený presne na polovice. Tá prvá je Gucciho óda uliciam s hymnami ako „Heavy“ o priťažkých reťaziach. Tá druhá ide viac po kluboch a ženskom publiku s „Sex In Crazy Places“ alebo „Spotlight“, to však nie je Guccimu až tak prirodzené a vyznie často nútene. Najlepší obraz samotného Gucciho tak ponúkajú sólo skladby, najmä „Worst Enemy“, ktorá je aj napriek názvu albumu jediným introspektívnym momentom vracajúc sa ku Gucciho legálnym problémom z roku 2005, jeho beefu s Jeezym a robí čiaru za touto etapou života(paradoxne, má dní po vydaní tejto skladby išiel znova do väzenia).
„And I just got out of jail, yeah, they tried to Michael Vick me
I gave my lawyer half a mil and told him, ‘Come and get me’”
Držiac sa svojho štandardu, Gucci prináša klubový dirty south sound plný bassov a synťákov – žiadne sample, žiadne živé inštrumenty. S produkciou od mien ako Mannie Fresh, Shawty Red alebo Scott Storch to asi ani nie je prekvapením. Nechýba ani Bangladesh(producent Weezyho „A Milli“), ktorý sa predstaví na „Stupid Wild“ a „Lemonade“, ale Gucci sa najviac spoliehal na FatBoia a Drumma Boy. Prvý ma prsty v najlepších beatoch albumu ako „Wasted“ a „Bad Bad Bad“ a ani Drumma nesklame s temnou „Worst Enemy“.
“I’m so muthafucking turned up right now (volume)
someone please turn Gucci Mane down”
All-Star zostava nekončí len pri produkcii, ale žiari to aj na strane featuringov. Label určite nešetril na rozpočte, čoho je príkladom aj Usherom orefrénovaná „Spotlight“. Takéto vyleštené skladby však ku Guccimu vôbec nesedia a stráca sa v nich. Podobne je to keď sa vedľa neho objaví top rapper ako Bun na „Kush Is My Kologne“ a nedokáže sekundovať ani „top“ rapperom ako Rick Ross na „All About Money“. Popri OJ Da Juicemanovi a Wacka Flocka Flame však ešte stále znie ako Rakim.
S väčším vplyvom od majoru je pochopiteľné, že Gucci sa snaži preraziť do mainstreamu(„Spotlight“), lepšie mu to však svedčí, keď sa snaži dostať mainstreamových fanúšikov na svoju stranu(„Wasted“). Gucci je možno schopný viac(predalbumové mixtapy boli lepšie ako LP, ale to sa dalo čakať), album však zachytáva stav hip-hopu v roku 2009.
Jan Horčík - Metrovagonmash 
Maître Gims - Subliminal
Pridaj komentár
Ak chceš pridať komentár, musíš sa najprv prihlásiť