Nepredával drogy, nebol postrelený, nebol vo väzení. Práve naopak detstvo prežil sediac na vozíčku na televíznej obrazovke. Niekto s takýmto lookom, backgroundom a mainstreamovou akceptovateľnosťou tu nebol hádam od čias Will Smitha. Nenechajte sa však pomýliť všetkými tými „bulvarnými“ maličkosťami. Drake vie ako robiť hudbu. Stačí sa pozrieť na jeho doterajšiu karieru. To ako, dominoval rádiam, dosiahol na zlato s EP-čkom a takmer siahol na Grammy – všetko bez regularného albume – to nemá precedens.

 

 

Je ťažké si len pár rokov dozadu predstaviť na vrchole niekoho ako Drake. Je umiernený skôr ako agresívny, viac emo ako thug, nie je práve najcharizmatickejší a aj jeho rýmy niekedy ešte nie su dotiahnuté. Je však jedným z predných reprezentantov novej generácie, ktorá sa viac než na „good life“ sústreďuje na to, aké je to byť mladým, úspešným a oddcudzeným. Ako napríklad Kid Cudi pred ním, aj Drake šliape po ceste, ktorú vychodil Kanye West. Bragging je nahradený introspekciou a skladby sú ako ako posedením na gauči psychológa. Drake sa túži vrátiť do bezstarostných študentských čias na „Cece´s Interlude“, pochybuje o svojom úspechu na „Resistance“ a nie je si istý stabilitou súčasnej situácie na „Miss Me“. Samozrejme ani Drake nevynecháva boasting, ale aj refrén ego hymny „Over“ poukazuje na to, čo všetko mení úspech. Teraz, keď už uspešný je, si nie je istý, či to je to, po čom túžil. Stále si však nájde čas odbehnúť do klubu s bangerom „Fancy“, kde mu vypomôžu aj T.I. a Swiss Beatz. To je však asi jediná skladba s klubovými ambíciami. Na to, aký komerčný gigant „Thank Me Later“ mal byť, ide o prekvapivo pokojný album.

 

 

Zatiaľ, čo väčšina rapperov si na zvýšenie hranosti zamestnáva výpomoc na refrénoch, Drake si po väčšine vystačí sám. Bola to práve táto jeho verzatilita, ktorá z neho spravila Billboardového obľúbenca. Píše skvelé melódie, ktoré vás ostanú v hlave aj týždne po vypočutí. Stačí spomenúť „Best I Ever Had“ a som si istý, že sa vám automaticky v hlave prehrá táto minuloročná letná hymna. Na „Thank Me Later“ zaboduje najmä s „Find My Love“ – Westovkou, ktorú si musel vyžobrať od Beyonce. Drake sa netajil tým, že jeho hlavnou demografiou sú ženy, ktorým je venovaná aj takmer uspávacia „Shut It Down“. Nezabúda však, ani na ortodoxnejších poslucháčou, ktorých určite poteší najmä prvotriedna „Lights Up“, kde Drakovi dáva mentorské rady samotný Jigga. Je to práve na trackoch s Jiggom, Waynom alebo T.I., kde vidno ako nevyrapovaný je ešte Drakov flow.  Chýba mu technika, je jednodimenziálny a ťažko mu veriť, keď sa tvári ako „G.O.A.T“. Povedľa takých hostí ako si vybral on, by však zažiaril málokto. Na druhej strane, nedostatky vo flowe kompenzuje punchlinami. Nie, nie sú ničím prevratné, ale nechýba im vtip a niekedy su až prekvapivo trefné. Veď ako som spomínal, pochádza z Kanyeho rapperskej školy, ktorý taktiež preferuje jednoduchosť a stotožniteľnosť.

 

 

Čo Drake-a odlišuje od zvyšku nastupujúcej generácie je aj jeho preferencia miestami až ambientných beatov. Jeho hudba je náladová, atmosferické beaty s ľadovými synťakmi len podčiarkujú introspektívne rýmy. Produkciu si rozdelili Timbaland, Swiss Beats, Kanye West, ale väčšina ostala na jeho kanadských spojkách Boi 1-Da a 40, ktorý mu budovali cestu. Práve oni su zodpovedný za tie Drakove „trademarkove“ beaty, a tak double time drums od Kanyeho na „Show Me A Good Time“ sú príjemnou a energickou zmenou od 40 tradičných eterálnych kláves. Tej zmeny by ešte trochu prospelo, lebo ku koncu sa už začínajú objavovať schémy.

 

Keď umelec príde s kriticky aj komerčne úspešným projektom, vytvorí si štandard, s ktorým bude vždy porovnávaný. Aj u Drake-a je ťažko neporovnávať „So Far Gone“ a „Thank Me Later“. Drake sa možno nevyrovnal očakávaniam, ale na druhej strane, len málokto mohol. Dokázal však druhú najlepšiu vec – dať dokopy solidný, konzistentný album, ktorý ukazuje jeho talent a dáva prísľub do budúcnosti. Nezmení hru, ale dokazuje, že Drake nie je len o hype.