David Banner
The Greatest Story Ever Told
© 2008 Universal
čas: 77:53

David Banner prerazil na mainstreamovú scénu singlom "Like A Pimp", ktorý ovládol celý región a stal sa z neho až kultový pokrik. Ešte viac sa darilo jeho Colliparkom produkovanom tracku "Play". Čo mu však vybudovalo rešpekt je to, že party tracky na svojich albumoch vyrovnával socialnejšie orientovanými trackmi. Počas dvoch rokov mimo hip-hopu sa z neho stal jeden z najotvorenejších rapperov a bol jedným z najhlasnejších kritikov Bushovho zlyhania pri Hurikáne Katrina. Aj preto som od jeho nového albumu čakal takmer južanskú obdobu revolučného "It Takes A Nation of Million To Hold Us Back". Ostal som však sklamaný.

"Fifty shots for every cop that popped Sean Bell his body layin'
But they acquit - 'cause they know our generation won't do shit!"

David Banner si zvolil meno podľa komixovej postavy Hulka a to meno sa mu hodí nielen kvôli jeho buldozerovému flowu a agresivnemu prejavu, keď rapuje s toľkými emóciami, že každú slabiku takmer kričí, ale aj kvôli tomu, že podobne ako "jeho" menovec má aj on akoby rozpoltenú osobu. Tá prvá osobnosť, reprezentujúca uvedomelú časť, sa predstaví hneď na úvodnej skladbe "So Long", kde Banner obviňuje svoju generáciu zo slabosti, z neschopnosti bojovať za svoje práva a za to, v čo veria, alebo ako hovorí na "B.A.N.", sa postaviť neprávostiam v ghette. Je jasné, že keď hovorí tak vie o čom, inak by nebol vybraný ako reprezentant za "našu" hudbu pri rozprave o vplyve hip-hopu na spoločnosť v americkom Senáte. Potom Banner prepne na motivačnú nótu o prebíjaní sa najhorším na "Hold On" a na "Caddilacs on 22s part 2" oslavuje svoj často zatracovaný región. Paradoxne najlepšie znie asi accapella "Freedom", kde vstupuje do svedomia bielych otrokárov. Na trackoch ako sú tieto vidieť jeho filantropickú osobnosť, cítiť, že mu skutočne záleží na "jeho" ľudoch.

"You can look at my dick
it ain't just long girl, look at the width."

Mr. Mississippi je však plný protikladov a za každý uvedomelý track sú tu dve, ktoré sa neodlišujú od ignorantskej tvorbe väčšiny južanských rapperov. Z prvych deviatich trackov je ich len jedna s "odkazom" a preto nerozmumiem, prečo začína album práve "So Long", keď album potom spadá do party pekla. Album bol odkladaný aj kvôli Bannerovej neschopnosti prísť s hot singlom, ale o čo viac sa snažil o vytvorenie hitu, o to viac silene to vyzeralo a preto každý ďalší singel po "Speaker" strácal na forme. "Girl" je nepodarená kopírka "Play" postavená na ordinárnom beate od Cool and Dre patrí medzi najhoršie tracky aké nahral a primitívnymi rýmami si len robí hanbu. A nijak mu nepomohla ani silná skupina featuringov, pretože len málo z nich funguje. Zo zostavy Banner, Wayne, Snoop a Akon sa dalo dostať ďaleko viac ako sa podarilo na "Speaker" a "Get Like Me" s Chrisom Brownom a Yung Jocom znie ako bubblegum pop, ktorý robia Souljah Boy alebo Hurricane Chris. Bannerovu zúfalosť po nahraní hitu dokazuje aj to, že sampluje dve najväčšie hity dirty southu posledných pár rokov - "It´s Going Down" na "Get Like Me" a na zatiaľ poslednom singli albumu "Shawty Say" sampluje linku z Waynovho nedávneho hitu "Lollipop". Zato spojenie UGK plus David Banner opäť zaboduje na "Suicide Doors", aby oslávili jeden z elementov južanskej kultúry a podali ďalší dôkaz o tom, ako veľmi tu bude Pimp C chýbať.

"Let them boys know you smart
Stand up for the poor, keep God in your heart."

Banner často vo svocjich interviews hovoril, že na produkciu sa dal len kvôli nedostatku producentov v jeho okolí, ale aj z tejto nutnosti dokázal dostať maximum a vypracoval sa na jedného z popredných dodávateľov beatov pre južanských rapperov a má na konte hity pre Nellyho, Wayna alebo bol to hlavne "Rubberband Banks" pre T.I, ktorý môže za jeho reputáciu. Aj keď má Banner svoj producentský štýl tu predstavuje, že nemá problém vybočiť zo štandardu, čo prezentuje najmä na inštrumentálnych interlúdach, kde za seba nechá prehovoriť hudbu. Svoju bluesovovú stránku nás nechá počuť na "Cadillac on 22s part two", ale nechýba ani jeho tradičná južanska fight music na "K.O.".

Na intre svojho štvrtého albumu sľubuje David Banner rozvinutie filmového plátna so svojim životným príbehom. Toho príbehu som sa však s výnimkou skladby "Faith", kde popisuje svoju bezdomoveckú skúsenosť a vzostup na scéne, nedočkal. Album tak má svoje momenty, ale nakoniec sa jeho odkaz stráca v zmätku party songov a je to akoby niekto zmiešal dve rôzne albumy. David Banner aj po tomto albume pre mňa ostáva jedným z mála rapperov, ktorých počúvam radšej, ked nerapujú, ale rozprávajú.