Busta Rhymes
Back On My B.S.
© 2009 Universal/Flipmode
čas: 53:59

Dve dekády po jeho prerazení s Leaders of the New School sa už Busta radí k veteránom scény. Celý ten čas je Busta recesii-odolný, preživajúc tucty ďalších rapperov, s ktorými začínal, flexibilný a štylisticky chameleón, pre ktorého neexistuje žiadny beat, ktorý by nedokázal skrotiť. Stále inovoval svoj štýl, prispôsoboval sa časom, prípadne bol aj o pár krokov vpred. Od svojho debutu "The Coming" v roku 1996 pridal ďalších pät albumov, až splnil sny mnohých fanúšikov podpisom zmluvy s Dr.Drem. Ich prvý, a aj jediný, spoločný album bol vystrelený na vrchol hitparád vďaka hitu "Touch It", ale nakoniec komerčne sklamal a Bustov pobyt u Aftermath sa ukázal byť opäť raz zbytočný, pokým sa nevoláte Mathers alebo Jackson. Nový domov si našiel u Universalu, ktorý mu tiež podhodili pár polien pod nohy. Po takýchto odkladoch a neústalých zmenách, preto asi ani nie je prekvapenie, že album je sklamaním. Posledné roky už beztak Busta prepadol "temnej strane" mainstreamového hip-hopu a ani tento album nedá kritikom veľa dôvodov byť voči nemu zhovievajvejšími.

"Now don't you think this shit's outrageous?

At this point if you don't see I'm one of the greatest"

"The Big Bang" bol albumom silných trackoch ako "New York Shit", "Touch It", "You Can't Hold The Torch" a "Don't Get Carried Away" a bolo tam len zopár prešľapov, ktoré album udržali od nálepky klasika. Opačne je to tu, keď sa množstvo vaty musíte preklikať k tým výnimočným skladbám. K tým ako prvým, lebo je ich podstatne menej. Zaradil by som tam "Shoot for the Moon", ktorý znie ako stratená nahrávka z dôb "When Disaster Strikes", "Decision", ktorá na papieri vyzerá ako urban verzia "We Are The World" alebo aj trocha formulickú "Don´t Believe ´Em". Za každý z týchto trackov tu však máte veci ako "Hustler´s Anthem", jeden z najhorších singlov roka a nedá sa za to viniť len Teddy. Testom neprejde ani "Sugar" alebo Bustov pokus o hipster rap s Estelle. Naneštastie sa na album nedostala bomba "Don´t Touch Me", ktorá pripomenula éru "Put Your Hands Up" - ďalší dôkaz toho, že Busta stráca prehľad o tom, čo jeho fanúšikovia chcú.

"Just for the record, the reason I cut off the dreads

Is because I got tired of carrying weight on my head"

Bustove poznávacie dredy sú už preč a niektorý ho obviňujú, že s nimi stratil aj svoj inovatívny prístup a namiesto toho prestúpil k populárnym trendom a povďačným kolabám. A ťažko s tým nesúhlasiť. Bus-A-Bus bol niekedy posadnutý nadnesenými apokalyptickými víziami, to však už dávnejšie vymenil za materialisticky swagger a začína už byť upadať do kategórie štýl nad obsahom. Jasné, Busta nikdy nebol o quotables, ale nie je tu ani nič z jeho povestnej "roaw roaw, like a dungeon dragon" energie" a na väčšine trackov znie neinšpirovaný a apatický. Nie je tu nič s elektrizujúcou energiou "E.L.E.", hravosťou "The Coming" alebo aj serióznosťou "The Big Bang". Album skrýva veľmi málo prekvapení, nemá takmer žiadny flow a znie akoby Busta len vybral náhodne track a povedal si "vyskúšame to". Väčšina produkcie znie obstaróžne, množstvo beatov by zapadlo na nahrávky z pred dvoch-troch rokov a nemôžete sa tešiť ani na spoľahlivé kombo Busta-Dilla, lebo na tomto albume Busta prvýkrát porušil tradíciu mať na každom albume aspoň jeden beat od legendárneho producenta.

Busta sa nachádza na križovatke, ktorá ho môže nasmerovať do úlohy mentora novej hip-hopovej generácie alebo nasmerovať do slepej uličky a pomaly sa vytratiť. Podľa tohoto albumu súdim skôr druhú cestu. Fanúšikovia, ktorý Bustu poznajú len vďaka "Touch It" si asi tento album užijú, ale tento Busta je už len o dobrom hlase cez synťáky. Zdá sa, že pár rokov dozadu sa Busta rozhodol namiesto dobre hudby, robiť hudbu úspešnú(podľa predajov "Back on my B.S." mu však nejde ani to). Snažil sa nahrať album, ktorý sa páči každému, skončil však u pravého opaku a celý album nemá šancu upútať nikoho.