Miešanie rapu a rocku väčšinou nedáva dobrý výsledok, ale aj napriek tomu počas posledných rokov zaznamenalo sériu návratou. Začalo to totiž tak dobre – Run DMC a Beastie Boys dokázali zladiť „alternatívne“ žánry a rýmy, Cypress Hill o generáciu neskôr pridali ešte heavy metalové vplyvy a skupiny ako Non Phixion si bežne vypožičiavali na tracky gitaristou Deftones alebo Fear Factory. V roku 2009 však bol najčastejšie spomínaným rap-rockovým experimentom Waynov nepodarený „Rebirth“, takže nebolo prekvapením, že aj na projekt Dame Dasha a Black Keys sa pozeralo skepticky. BlakRoc však porazili všetky predsudky tou najučinnejšou zbraňov – kvalitnou hudbou.

 

 

Album spája blues rockorov z Ohia s niektorými z najtalentovanejších rapperov súčasnosti s cieľom spojiť to najlepšie z oboch svetov. Jedným z najlepších rozhodnutí určite bolo aj angažovanie Damona Dasha, ktorý Black Keys zavrel do štúdia s nadžánrovými pojmami ako RZA, Mos Def alebo Raekwon. Práva Mighty Mos potvrdzuje svoje bohaté skúsenosti so živými skupinami a znie tu ako doma ako pri temnej „On The Vista“. Je to práve možnosť počuť niektoré z najrešpektovanejších mien súčasnosti v spolupráci s bluesovými mágmi, čo robí tento projekt špeciálnym. Čerstvý po svojom klasickom „Cuban Linx part 2“, Rae tu potvrdzuje top formu na „Stay Off The Fuckin Flowers“. Vlastne všetci členovia Wu znejú cez beaty BlakRoc ako doma, podobne ako Q-Tip a vo veľkom oslavuje návrat Nicole Wray najsoulovejšou skladbou albumu „Why Can´t I Forget Him“. Pre mňa najväčším prekvapením albumu bol však určite Jim Jones. Ten žiari na jednej z najlepších skladieb minulého roka „Ain´t Nothing Like You“ a nenechá sa zatieniť ani skvelým vokálom Mosa Defa. Rozhodne veta, akú som v súvislosti s Capom nikdy nečakal.

 

 

Sem-tam sa však aj Black Keys pošmyknú. Napríklad RZA a jeho „Tellin Me Things“ zachádza až príliš ďaleko a znie ako nepodarený remix a aj keď Jim Jones tu žiari, jeho parťák N.O.E. mohol skúšať to napodobovanie mladého Jiggu radšej doma pred zrkadlom ako na tomto albume.

 

 

Album znie organicky, prirodzene, nie ako nútená fúzia. Ich plán je jednoduchý, ale efektívny – pridať nejaký ten lo-fi riff a nechať rapperov dávať prednášky na ich obľúbené témy(ktoré ich spájajú s bluesom) – sex, rozpad vzťahu a peniaze. Jednoduchý, ale čistý inštrumentálny štýl reprezentuje starú školu rock ´n´ rollu a ich pomalšie bluesové tempo dokonale ladí s rytmikou a lyrikou hip-hopu.

 

BlakRoc môže byť považovaný za risk, ktorý takmer dokonale vyšiel. Takmer dokonale, lebo keby projektu bolo dané ešte viac času, určite by aj viac trackov dosiahlo dokonalosť spoluprác s Raekwonom a Mos Defom. Rozhodne najlepšia kombinácia rapu a rocku za posledné roky, jeden z najzaujímavejších releasov minulého roka, ktorý opäť dáva vedieť aký potenciál skrýva tento hybrid.