Prešov, to je sťa štát v štáte, scénu nevynímajúc. Kto však chodí na miestne koncerty, ten pozná jedinečnú atmosféru, ktorá sa v miestnych klubíkoch konzervovala a v mnohom pripomína jedinečné časy spred časov, časy, kedy ešte ľudia držali po kope, časy, keď dôležitejší bol dobrý set hraný z platní, než trendové handry.
Ten piatok bol iný. Koncert sa mal začať až po hokeji so Slovinskom (keď Miro Šatan pustil prvé tohtoročné tagurčité). Ľudia boli zmagorení davovou psychózou, no ale to už k hokeju prischlo, dvojtýždňové vlastenectvo (ešte aj to skrátené na polovicu) v podnikoch, vo výkladoch, na námestiach. To posledné menované ma omrzelo po trúbe do ucha od nejakého kvázidospelého, spoločensky unaveného výrastka bez občianskeho preukazu. V momente, keď ma nemalo čo prekvapiť, sa stalo niečo nemožné a fakticky som bol prekvapený, keď ešte nejaký expert si odpálil špekulanta rovno v strede námestia.

Koncert mal začať hneď po hokeji, ale po polnoci hádam chalaniská ešte len blúdili prstom po virtuálnej mape a hľadali Prešov. V klube bolo pomerne mŕtvo a aj ja som nervózne stískal riť ako Glen Hanlon pri prvom stretnutí so Širokým. Keď sa to celé začalo, niekedy okolo jednej hodiny rannej, v klube bolo málo ľudí pod pódiom, čo ale nevyviedlo Deadlyho ani Valorousa z miery (vlastne z ich oboch mier). Prisľúbili rovnako dobrú akciu ako inokedy a to ešte aj s lepšou atmosférou. O tom, že to neboli len prázdne reči, som mohol rozprávať už o tri hodiny, keď som musel ísť na vlak - stále to nebol koniec akcie a do klubu, v ktorom najprv neboli ľudia a teraz bol razom preplnený, chodili stále ďalší a ďalší.

Napriek tomu, že sa cez víkend kryli dve veľké akcie (Gramo Rokkaz a prvá liga miestnej scény - Eremen a Shimo.O), ľudia dokázali prísť na obe. Dokonca som pod pódiom stretol aj Romana, hoc vystupoval na druhý deň. Je to proste komunita, tí ľudia, ktorí sa navzájom poznajú a ktorí tú atmosféru tvoria na každom koncerte.

Hneď od začiatku Deadly pálil svoje najznámejšie veci, dokonca Talk out loud odznelo medzi prvými skladbami. Každý, kto zažil jeho show, vie, ako perfektne komunikuje s ľuďmi, bez ohľadu na jazykové bariéry. To ani nebola schéma skladba - kontakt s publikom - skladba - kontakt - ale každá jedna skladba bola súčasť jedného veľkého dialógu. Selektor Halliday si s chalanmi rozumel rovnako výborne a vlastne som si po chvíli uvedomil, že toto nie je koncert. To je džem. A ten som zažil naposledy snáď tak u babči pri varení lekváru.

Foto: Emil Merčák