Na tento "pioniersky projekt", ako ho nazval samotný Juraj Kukura, nebude mať zrejme hip-hopový fanúšik jednoznačný názor. Dôvod? Jednoduchý. Ak sa k projektu postavíš ako inteligentný človek, ktorý sa chce kultúrne vyžiť a čaká od Príbehu Ulice divadelné predstavenie s prvkami progresu, určite odídeš z Arény spokojný. Príbeh možno nie je až taký silný ako ho tvorcovia sľubovali, ale rozhodne zaujme. Je z neho cítiť, že ho písal človek, ktorý je talentovaný, má skúsenosti a vie chodiť v tom, čo robí. Nikita Slovák taký rozhodne je. Komu nestačilo jeho portfólio, tak tento divadelný muzikál ho rozhodne presvedčí. V príbehu je pomerne slušná vyváženosť humoru a tragédie. Čo však mohlo naozaj nudiť, bola dĺžka niektorých scénok, monológov. Mňa ako divadelného polo analfabeta potešil výber hercov. Zuzana Šebová (to je tá štvrtá do počtu z Marcinovej Šťastnej Rodinky, Markíza) svoju rolu bratislavskej pipenky a tanec zvládla excelentne. Nemenej bavil Marián Labuda mladší, ktorého som si najprv v tomto projekte nevedel dosť dobre predstaviť. Bez neho by to však nebol Príbeh Ulice. Je to pán. Vyzdvihnúť treba určite aj Mareka Ťapáka, ktorý si zahral bohatého ocinka, ktorý vidí biznis ako bojové pole a seba v úlohe generála. Výkony ostatných hercov boli samozrejme tiež na úrovni.

Avšak ak prídeš na predstavenie ako hip-hopový fanúšik, ktorý od Príbehu Ulice očakáva naozaj niečo nové a prevratné, nejaký veľký prínos do kultúry, budeš nad tým celým krútiť hlavou zrejme ešte pred prestávkou. Možno som naivný, ale keď niečo dostane prívlastok hip-hopové, tak od toho očakávam pravdivosť, reálnosť a výpovednú hodnotu (tú som našiel len v hudbe, tanci a Luccovom škriabaní). Beriem, že v Petržalke v prvej polovici 90tych rokov to možno mohlo pripomínať štát bez pravidiel, ktorý má od anarchie len na skok, ale nikto ma nepresvedčí, že by to bol až taký bodrel, na akom je dej postavený. Duplom mi to celé príde prehnané, keď to má reflektovať dnešnú dobu. Zrejme je preháňanie pre lepšie pochopenie myšlienky muzikálu plusom, no mne nevonia. Keď som presne s týmito obavami oslovil realizačný tím ešte počas príprav ubezpečovali ma: "Nikita je profík, napíše všetko!" Samozrejme napísal skvelý muzikál, lenže od hip-hopu má na míle ďaleko. Nebyť Opaka a Miňa Kereša tak to celé pripomína hip-hopový muzikál len klišé názvom Príbeh Ulice.

Takže dej v tomto smere pokrivkáva. Projekt "zachraňuje" už spomínaný tandem Opak a Miňo Kereš. Skrz hudbu sa nedá Príbehu Ulice vytknúť zrejme nič. Človek, ktorý rap robí dlho a robí ho dobre si sadol, vybral a zložil celistvý a inteligentný hudobný doprovod, ktorý možno v niektorých miestach predbehol to hlavné, dej. Dúfajme, že nie na úkor Otvorenia. Obrovsky prínos do projektu má Lucco, ktorý sa na prípravách a predvádzaní svojich skillz naozaj vyšantil. Jeho beatjugling počas šou zabil. Rovnako zabíjali choreografie od tanečnej skupiny Jumbo. Tu bolo cítiť, že sú zostavované ľuďmi, pre ktorých hip-hop nie je záležitosťou tohto muzikálu, ale hobby, život, všetko.

Vďaka Príbehu Ulice vyplávala na povrch jedna celkom zaujímavá vec, ktorá však s muzikálom nemá nič spoločné. Všade prítomný ego rap vďaka takýmto projektom by mohol dostať pekne po prstoch. Vyhlasovať o sebe, že som top a presvedčiť o tom, keď si text napíšem sám (teda mi dokonale sedí) a dostanem hudbu na mieru nie je zložité. Väčší prúser je hudbu aj s textom dostať a "sprosto" ju len interpretovať. Tvári sa to jednoducho, avšak ... Narážam tým na chalanov z 2H Plus, ktorí to zvládli na takých 75 percent, čiže slušne.

Povedal som veľa a tak to zhrniem. Kultúrny zážitok to rozhodne je. Príbeh Ulice sa tvári, že mi je veľmi blízky, no nakoniec je mi pomerne vzdialený. Zišli sa tu profesionáli, ktorí si svoju robotu robia nadmieru dobre. No aj keď sa stretnú dvaja profíci z dvoch odlišných svetov, nemusí to rozhodne znamenať bombu pre oba svety.