Pred odchodom do San Bernardina nás naši známi z LA upozornili, že máme očakávať ghetto crowd a s naším turistickým lookom by sme si mali dávať pozor. V minulosti sme sa náhodou (dokonca nešťastnou náhodou) ocitli v South centrali na ulici Crenshaw, o ktorej atmosfére sa ľahko dá zistiť prostredníctvom rapu, takže táto informácia s nami nespravila nič a tak sme v sobotu ráno nastúpili v downtowne LA na vlak a po hodine a pol sme dorazili do mesta. Ako nám neskôr miestny Indián povedal, mesto ma 303 002 obyvateľov, no bolo tomu ťažko uveriť, keďže za tri dni sme veľa ľudí na ulici nestretli. Tiež sme boli upozornené na to, že San Bernardino sa nachádza na púšti, hoci sme žiadnu stopu po nej nevideli, no minimálne sme ju cítili. Teplota vzduchu bola cca okolo 13hod vo výske 36°C.

Presun zo stanice na hotel nás taxíkom vyšiel 40USD a aj to nás vodič upozornil, že San Manuel Amfiteáter, kde sa festival koná sa nachádza na úplne opačnom konci mesta, takže čas sme využili na zisťovanie autobusových spojov, prípadne shuttle busov, na miesto festivalu. No na naše prekvapenie nám googlemaps povedal, že busom to trvá minimálne dve hodiny a aj to si na okraji mesta musíme zobrať taxík, keďže amfík sa nachádza v kopci za San Bernardinom a spoje tam jednoducho nechodia. Mohli sme síce ísť aj pešo, ale to by trvalo minimálne ďalšiu hodinu. A shuttle bus? To by boli asi veľké očakávania.

Prvý artist, ktorého som chcela za každú cenu stihnúť bol Immortal Technique, ktorého výstupenie začínalo o štvrtej. Boli tri hodiny a naša izba v hoteli ešte nebola pripravená. V strese som recepčnému navrhla, že si tu izbu upracem aj sama. Nepomohlo. Museli sme hodinu počkať. Immortala sme neskôr síce stihli, ale ako čaká pred stánkom s jedlom na hranolky.

V časovej tiesni sme si zavolali taxík. Z parkoviska k okienku Media sme takmer utekali, aby sme stihli aspoň niečo z vystúpenia Jurassic5. Dostali sme lístky, prešli kontrolou a pokúsili sa spraviť nejaké fotky. Organizátor nás zrušil. Ževraj nemáme žlté pásky na rukách. Ukázali sme mu teda vstupenku. Nepomohlo. Tak sme prešli na ďalší level a hrdo mu ukázali našu nálepku „Media“, čo sme obdržali pri registrácii. Nepomohlo. Poslal nás na opačný koniec, že sa máme spýtať slečny v bielom tričku. Dosiahnúť opačný koniec hlavného Rock the Bells Stage nám trvalo rýchlou chôdzou asi päť minút. V tomto rýchlom pohybe sme sa snažili vnímať koncert Jurrasic5 s celkom malým a aspoň mierne hýbucim sa obecenstvom. Slečna v bielom tričku (aspoň, že mala jediná biele tričko) bola zaskočená našou otázkou ako sa dostať bližšie k pódiu a keďže si nevedela poradiť, poslala nás späť. Tento rotovací proces sa zopakoval minimálne tri krát. Jurassic5 nám medzitým stále hrali v pozadí a spolu s davom štrngali kľúčami snažiac sa vydať „rock the bells“ sound.

Naše zúfale výrazy nám pomohli sa nakoniec dopátrať k informácii, že žlté pásky si môžeme vyzdvihnúť priamo vo VIP areáli. Logicky sme očakávali, že všetky potrebné SIGNIFIKATORI dostaneme pred vstupom do areálu, ako som sa s tým stretla na Hip Hop Kempe, ale nie, tu to museli fakt skomplikovať.

Žltá páska nám otvorila brány do VIP priestoru, kde nás hneď osvietil Candy Bar s veľkým výberom sladkostí a pukancami, ktoré sme si mohli zadarmo naberať počas celého festivalu. Zrazu bol pohľad na svet oveľa pozitívnejší. V areáli boli dva bary, kde ste si mohli kúpiť napríklad vodu za 4,50USD a pivo za 8USD, ďalej tu boli dva stánky s občerstvením a športový bar, kde bolo možné sledovať aktuálne športové zápasy, biliard a VIP stage, kde sa menili DJs a sem tam sa ukázal niekto z line-upu- Potešili aj klasické záchody a príjemné relaxačné spoty, vytvárajúce dovolenkový pocit.

Fanúšikovia so žltou páskou na rukách, sa tu mohli stretnúť vo VIP meet-n-greet s vystupujúcimi. My sme tam stretli Big Seana s Chief Keefom, tiež Tech N9Ne, ktorého koncert sme nestihli, práve kvôli Candy baru. Hupps. Ževraj si Tech počas odohrávania songu "Tits" na hlavnom stage, priviedol polonahú blondínku, aby aj obrazne predviedol svojim fanúšikom, o čom jeho lyric "Tits" je. Techovi som povedala, že má veľa fanúšikov na Slovensku nech sa poteší a odkazuje, že sa nevie dočkať oficiálneho pozvania. Jurassic5 tiež prišli pozdraviť, no bez Chali2nu, na ktorého som sa osobne tešila. On je taká chodiaca pozitívna energia, navyše aj s talentom na fotografiu (via jeho Instagram Chali2na).

V ten večer sme v meet-n-greet stretli aj Bone Thugs N Harmony a celkom som ostala prekvapená zo správania Bizzy Bone-a k svojim fanúšikom. Ako prvé si vyložil nohy na stôl, podpisy rozdával s orazeným výrazom a každému kto chcel viac ako podpis dal otrávený úsmev. Jeho homies sa celkom snažili situáciu zachrániť. Počas ich koncertu sme dali prednosť HIP HOP DX Stage, kde mal vystupovať Curren$y, Talib Kweli, Common a KRS One. Na treťom stage dal medzitým koncert Chief Keef, Pusha T, Chase & Status a A-trak.

Curren$y-ho nemáme napočúvaného vôbec, no po jeho koncerte nás to asi trocha aj mrzelo. Zaslúžil by si určite aj väčšie obecenstvo, no v tom čase (bolo cca 19 hod.) nebolo v areáli až také veľké množstvo ľudí ako sme očakávali a väčšina z nich aj tak práve sledovala Bone Thugs n Harmony. Umiestnenie tohto javiska nebolo úplne najšťastnejšie pre publikum na okrajoch davu, keďže sa často prekrývali zvuky z ďalšieho stage.

Ďalej nasledoval Talib Kweli, ktorého som sa ja osobne nevedela dočkať. Jeho koncert spolu s Hi-Tekom som videla na kempe dva roky dozadu. Hoci tam Hi-Tek teraz nebol, tento koncert sa mi páčil asi viac. Talib sa mi zdal energetickejší... živší ako na Kempe. Najviac hitov zahral z albumu Reflection Eternal a osobne som sa potešila aj songu "Ms. Hill" a publikom si najviac išlo vec „Get By“. Z koncertu ma mrzel len dav ľudí, ktorý v porovnaní s davom na Kempe bol naozaj malý a Talib si ho zaslúži určite väčší.

Po ňom nasledoval Common, ktorý si na pomoc priviedol živú kapelu a speváčku, ktorej meno sme síce nepostrehli, za to jej hlas a celkový príjemný dojem áno. Ceníme jeho 6 minútový freestyle, ktorý zarapoval do podkladov tohtoročných letných hitov. Miestami sme mali pocit, že sme na párty v Hollywoode. K freestylu sa pridala aj spomínaná neznáma speváčka, ktorá to dala na štýl Nicki Minaj. Common mal so sebou väčší tím v podobe živej kapely a tak dojem z jeho koncertu bol lepší ako z Talibovho a aj jeho publikum už bolo ďaleko väčšie.

Nasledoval KRS-One. Jeho koncert zanechal vo mne mystický dojem. A to len kvôli tomu, že bolo tmavé osvetlenie pódia, nie vždy som na ňho videla a do toho ešte ten ťažký rap. To tmavé osvetlenie mi fakt vadilo, no jeho rap rozprúdil davy a aj moje spomienky na obdobie, keď bol hip hop na Slovensku strašný underground. Asi po 20 minútach sme utekali k hlavnému stagu, aby sme stihli Kid Cudiho. Konečne sme videli ako to vyzerá v San Bernardine, keď je celý amfiteáter zaplnený ľuďmi. Kid mal najkrajšiu scenériu javiska aj najlepšie efekty z festivalu (ak nerátame hologramy). Ani jedna nie sme jeho fanynka no musíme uznať, že tí čo si ho idú, si určite prišli na svoje. Kid sa niekoľkokrát pre celkový efekt  vystúpenia rozčúlil a odhodil stojan na mikrofón. Pri jeho, pre mňa, pokojne pôsobiacej hudbe mi to zrovna neprišlo vhod, no musíme uznať, že bol aj tak zlatý a mal najlepšie spravený stage.

Tiež nesmieme nespomenúť, že medzitým ako sme pendlovali medzi stejdžami sme zachytili hlas samozvaného kráľa New Yorku, Kendricka Lamara (via freestyle „Control“). Ten sa zastavil neohlásene počas koncertu Black Hippy, aby nám zaspieval „Bitch Don´t Kill My Vibe“. Kendrick mal byť v pôvodnom lineupe takže sme sa veľmi potešili, že sa aspoň na pár minút ukázal.

Prvý deň skončil. Pobrali sme sa domov. Rozhodli sme sa poprosiť náhodných okoloidúcich smerujúcich k parkovisku či nemajú cestu do centra. Prvý dvaja chlapci vo veku 20 rokov (z toho jeden je ten pôvodný Indián) boli ZA. Cestou do hotela nám pripomenuli, že počas koncertu Bone Thugs n Harmony sa ukázal v podobe hologramu Eazy-E, ktorý mimochodom nebol nikde v line-upe ohlásený. Chlapci nám cestou zarapovali ich tvorbu. Vyhodili nás pred hotelom a odišli. Po pár minútach sme si uvedomili, že sme síce v areáli tej istej sieti nášho hotela, no v nesprávnej lokalite. Whatever. Nejak sme sa dostali na naše miesto a nabrali sily na ďalší deň.

Na druhý deň sme sa rozhodli spoznať kvalitu autobusových spojov a dostaviť sa na festival lacno a včas. Okružnou vyše hodinou jazdou sme tak spoznali okolie San Bernardina. Na konečnej zástavke, ktorá bola veľká ako naša autobusová stanica Nivy, nebol absolútne nikto. Nevedeli sme ani adresu, kde sa nachádzame takže našťastie nám autobusárka zavolala taxík. Ušetrili sme až desať dolárov.

Do areálu sme dorazili okolo druhej, takže sme mali dosť času odpozorovať atmosféru festivalu. Amfiteáter sa nachádzal v kopci obklopený lúkami, na ktorých takmer nikto nesedel a s výhľadom na hory, ktoré sú ževraj cez zimu zasnežené. Najväčšou atrakciou bolo pre mňa ruské kolo, ktoré skrášľovalo scenériu, hlavne tú nočnú. Videla som ho točiť sa asi dvakrát takže pôsobilo skôr ako dekorácia areálu. 1jazda = 50USD = málo nadšencov.

Celková ponuka atrakcií pre návštevníkov bola nulová v porovnaní s Hip Hop Kempom, kde to oveľa viac žilo. Crowd taktiež nebol ghetto ako sme boli informované. Naopak ľudia boli na naše prekvapenie kultivovaní a veľa podgurážených osobností ste nestretli. Možno bola príčina aj vysoká cena alkoholu v areáli a aj to, že takmer každý mladý človek z tejto oblasti je vlastníkom medicínskeho oprávnenia na požívanie marihuany, ktorú bolo cítiť všade. Takže dav bol zväčša bezproblémový. Ocenili sme aj bezproblémové pretláčanie sa do predných radov s cieľom zachytiť pár fotos bez ujmy na zdraví.

Dali sme si prechádzku na okraj areálu, k tretiemu Guerilla union stage, kde nás zaujal mladý chalan s lookom Ol´Dirty Bastarda, ktorý mal okolo seba síce malý, ale zato jačiaci, skákajúci, zmyslov opustený dav priaznivcov. A tak predsa len sme mali možnosť vidieť kúsok z legendárneho ODB a to v prevedení jeho syna Young Dirty Bastarda. Tiež bola radosť vidieť a počuť jeho gitaristu s rockovým outfitom. V tom čase to bol najviac odviazaný koncert aký som na Rock the Bells videla.

No o pár hodín neskôr. Rovnaký stage. Väčšie peklo. Obrovskejší, viac jačiaci, viac energetickejší a viac šialenejší a na naše prekvapenie aj poriadne tlačiaci sa dav. Túto neskutočnú energiu vytiahol z každého, kto sa pozeral neskutočný Danny Brown. Jeho koncert začal okolo 15. hodiny, trval asi pol hodinu, no dosť času na to, aby zanechal dojem aj pre tých, čo nemajú jeho tvorbu naštudovanú. Hovorím o nás dvoch. Dosť často Danny vyplazoval jazyk na fanúšikov, ktorí si to nenechali takže veľakrát sa nám naskytol pohľad na dav s vyplazeným jazykom. Spolupráca medzi Dannym a publikom bola obrovská.

Trinidad James nasledoval o pár hodín neskôr. Prišli sme o sedem minút neskôr takže nás už pod pódium nepustili a snaha nájsť miesto odkiaľ môžeme spraviť fotky nám zabrala dosť času, takže sme si koncert neužili natoľko, aby sme mohli zhodnotiť súlad vystúpenia s našimi očakávaniami. Preslávil ho song "All Gold Everything" a hlavne rým „I popped a molly I am sweeting“, ktorý hrá neustále v hollywoodskych kluboch. Video na túto vec je dosť vtipné, takže sme boli veľmi zvedavé na jeho allgoldeverything „swag“. No našťastie neprekvapil nijakým očakávaným kurióznym outfitom. Bol oblečený v podstate normálne a nepriniesol si so sebou ani čivavu. Skočil si na naše prekvapenie aj do jačiaceho publika a mával pred nimi vlajkou jeho krajiny Trinidad.

Rovnaké pódium neskôr navštívili aj E40 & Too Short, ktorých koncert sme bohužiaľ nestihli. Stage, na ktorom deň predtým hral Talib či Common sa v nedeľu volal 36 Chambers Stage a objavil sa tam Freeway, Prof, Lacrea či Rakim, no tiež sme nezachytili ani jeden koncert, keďže sme sa presúvali pendlovali hlavne medzi Rock the bells a Guerilla union stageom a Candy barom.

Inak teplota vzduchu dosahovala 40°C a dodržiavať pitný režim bola bojová úloha. Predavačov s vodou ste mohli nájsť  všade, konkurencia žiadna a ceny rovnaké. Na celý areál pre tisícky ľudí bolo možno 10 dostupných pitných fontán a dve „fatamorgány“ a.k.a. spoty s  veľkými ventilátormi, ktoré rozprášili vodu na dehydrovaných návštevníkov. Včas sme objavili aj Monster stan a na milé prekvapenie sme dostali energické nápoje zadarmo.

O 16 hodine patrilo hlavné javisko Dilated Peoples. Pri tom veľkom pódiu a celkovo priestore okolo javiska sa javil dav ako malá kôpka fanúšikov a Dilated by si zaslúžili preplnený amfík. Ľudia boli skôr roztrúsení v priestoroch, kde ste mali miesta na sedenie. Ak ste mali zakúpení lístok v hodnote 400USD mohli ste sa dostať blízko k javisku. Za 200USD nebolo moc možné užiť si atmosféru hlavného javiska z blízka. Dilated sme stretli v meet-n-greet a spôsob akým sa správajú k fanúšikom by mohol odpozorovať Bizzy Bone. Boli veľmi priateľskí, pôsobili pokorne aj dosť unavene a ku každému kto si prišiel pre podpis sa správali úctivo. Spravila som si s nimi fotku aj ja a nezabudla som použiť moju obľúbenú frázu, že majú veľa fanúšikov na Slovensku, čomu sa  Evidence potešil a hneď mi podával ruku s tým, že sa tomu veľmi teší. V areáli sme stretli aj Migos, ktorých song "Versace" patrí medzi najväčšie letné hity, aspoň tu v LA (BTW teraz v pondelok vydali klip na spomínanú vec).

Tiež tam pobehovali  fotografi Revolt TV, ktorú propaguje P. Diddy ako new number 1 music TV. Rada by som napísala niečo aj o ASAP Mob koncerte, ale bohužiaľ si pamätám len obraz ako skákali na fanúšikov. O ôsmej nastúpil na hlavný stage J. Cole, ktorého už chtivo čakal zaplnený amfiteáter. Vytvoril príjemnú atmosféru, spolupracoval s publikom a sem tam dal pred songom vtipné intro formou príbehu o tom ako si ženy myslia, že je basketbalista, len preto, že má obuté Jordany, a celkovo o tom, ako imidž rapera pôsobí ako magnet na ženy. Podal to celkom vtipne, takže sa vzduchom šíril aj smiech. Dal snáď všetky známe hity aj z najnovšieho albumu Born Sinner ako napríklad "Runaway", "Born Sinner", "She Knows". Viac to však v dave vrelo počas songov zo starého albumu Cold World ako napríklad "Can´t Get Enough", "Nobody´s Perfect" a hlavne počas songu "Lights Please", kde si mohli fanúšici bez výčitiek svedomia vytiahnuť mobil z vačku a zasvietiť na Cole-a.

Rock the bells festival otvoril pred desiatimi rokmi svoju tradíciu koncertom Wu Tang Clanu v kompletnej zostave ešte s ODB. Na desiaty ročník, ktorý sa konal práve teraz, sa história zopakovala a my sme boli pritom. Na prvé tri songy nás pustili pod pódium. Chvíľu to trvalo, kým sa všetci ôsmi dostali na javisko a od radosti, že ich vidím som mala viackrát dilemu, kam sa otáčať a koho mám skôr odfotiť. Najvýraznejší bol samozrejme Method Man, ktorý behal zo strany na stranu a cestou škodoradostne vylial fľašu vody na všetky objektívy. Nasledujúce minúty sme si všetci pod pódium čistili objektívy. RZA, toho bolo najľahšie odfotiť bo stál takmer na jednom mieste. Reakwon sa postavil rovno predo mňa a začal si pri nástupe ubalovať jointa. Išlo mu to celkom pomaly, trvalo mu to tak cca päť minút. Mal ale čas, keďže sa všetci na scéne medzi sebou rozprávali asi 20 minút, kým začali rapovať. Bolo to dosť nudné, čakať kým dajú nejakú vec. Nakoniec aj začali, no to nás práve vyháňali z pod pódia tak sme znova zabíjali čas hľadaním dobrého spotu s výhľadom. Pustili zopár oldschoolových vecí (čo sú k dnešku vlastne všetky :D) a najviac to žilo asi na "C.R.E.A.M." Po chvíli sa objavil očakávaný hologram ODBho, ktorý bol v nadživotnej veľkosti a celkovo to pôsobilo efektne. Chalani sa počas vystúpenia hologramu rozdelili po stranách pódia, ODB bol v strede a po jeho boku stál jeho syn YDB, ktorý s ním zarepoval legandárnu vec "Shimmy Shimmy Ya". Celkovo som od koncertu čakala niečo viac, no technické problémy na zážitku nepridali a videteľne bol nespokojný aj sám Method Man, ktorý chcel odísť z pódia. Nezabudol nám všetkým povedať, že to je poslednýkrát, čo sme videli všetkých po kope vystupovať. Postupne sa všetci pobrali domov, vrátane nás.

Dôležité je asi vyzdvihnúť perfektný timing koncertov, ktoré začali vždy presne na minútu. Organizačný tím bol totálne nezorganizovaný v sobotu, no v nedeľu už každý vedel, čo má robiť. Letáky s lineup-om, ktoré slúžili aj ako vejár bolo ťažké zohnať, takže s tým sme zabili tiež veľa času. Leták s mapou, kde sa čo nachádza, mal grafických nula bodov a niekoľko chýb v tom, kde čo je (pomýlili si názvy stageov). Hip Hop Kemp v Hradci Králové niekoľkonásobne prebíja Rock the Bells z hľadiska ponuky atrakcií a využitia voľného času. Z hľadiska lineup samozrejme vyhráva Rock the Bells.

PS: Obsiahly fotoreport pripravujeme!

Súvisiace: