S lejblom sme začali na zelenej lúke. Neboli skúsenosti, nebolo sa s kým poradiť. Možno si poviete, že to nie je nič dôležité a informácie by nemali byť problém, opak bol však v tom čase pravdou. Netušili sme, ako správne nastaviť financovanie, len sme dúfali, že tak ako to spravíme, by to mohlo fungovať. Totižto SOZA je veľmi zvláštna inštitucia, kde každý pracovník povie niečo iné a nie zriedka aj úplný opak.

Pre lejbel som sa rozhodol z viacerých dôvodov. Písal sa rok 2004 a slovenskí umelci vydávali pod českými vydavateľstvami, čo bolo (nielen mne) proti srsti a chcel som s tým niečo spraviť. Názov Stavby vyšiel pod MadDrumom, Čistychov mal podpísanú zmluvu s Nejbrom, Drvivá Menšina s MSP, Kontrafakt vydávali prvý vinyl pod Bbarákom, A.M.O. si vydali vinyl svojpomocne. Viac zvučných mien na scéne v podstate ani nebolo, preto sme sa rozhodli dať šancu mladým chalanom z H16, ktorí mali dobrý ohlas medzi ľuďmi, aj keď "elita" ich necenila. Dali sme s Kekelim a Macom dohromady nejaké peniaze, ktoré sme si požičali, založili občianske združenie, ja som mal na starosti lejbel, Kekeli a Maco koncerty, a hor sa do toho.

Pozisťoval som všetko okolo výroby nosičov, ktoré v tom čase všetci robili v GZCD v Loděnicích pri Prahe a tak to bola aj pre nás jasná voľba. Počas zisťovania technických špecifikácii a cien, sme sa rozhodli dať vyrobiť 200 vinylov a 2000 CD "Jednašeska ftvojom klube". Hlavne pri Cdčkach bolo po celý čas jasné, že sa všetky nepredajú, ale keď sme si to prepočítavali, dospeli sme k záveru, že menej sa ich vyrábať neoplatí, lebo nás to bude stáť stále približne rovnako ako výroba 2000 kusov. Dohodli sme akú-takú distribúciu a vybavili promo. Veľkým dôvodom, prečo sme išli práve do H16 bol aj fakt, že nemali veľké oči a nerobili si nároky na percentá z predaja s prísľubom ďalšej spolupráce, vďaka čomu sa nám skutočne podarilo skončiť na nule. Zisk z toho nebol, ale našťastie sme ani neprerobili a naučili sme sa v tom aspoň trocha chodiť.

Na tejto prvej skúsenosti som pochopil jednu dôležitú vec. Ak chceme zabezpečiť poriadnu distribúciu, musíme sa spojiť s veľkým partnerom. Oslovili sme preto Universal Music, ktorý je ako jediný z mejdžrov na Slovensku autonómny, EMI či BMG (teraz SONY) patria pod Prahu. Začali sa hľadať spôsoby spolupráce. Výrazne nám v tom pomohol Gabo Drenka, ktorý dotiahol do BMG Kontrafakt a neskôr odišiel práve do Universalu, kde nám dohodol stretko s riaditeľom. Písala sa jar 2005, slovo dalo slovo a začali sa dolaďovať podrobnosti ohľadom A.M.O. a ich albumu "Original". Ten sa pripravoval na jeseň, avšak Universal mal záujem aj o skorší release a tak prišiel Viktor Hazard s nápadom "RapSuperstar Mixtape", ktorý už dlhšie nosil v hlave a dokázal ho zrealizovať ešte pred letnými prázdninami, ako relatívne nízkorozpočtový projekt za veľmi krátky čas. Chalani z A.M.O. sa však niekam "ponáhľali", a tak ešte pred letom podpísali zmluvu s Universalom napriamo a nás svojim spôsobom obišli. Samozrejme ma to štvalo, celú spoluprácu som si predstavoval úplne ináč, ale kedže som mal s A.M.O. dohodu a ja svoje slovo plním, akceptoval som to aj s prísľubom od Universalu, že budeme mať spolu koprodukčnú zmluvu, ktorej som sa však nakoniec nikdy nedočkal a začalo to celé na mňa pôsobiť ako akási hra na lejbel a nie plnohodnotné fungovanie podľa predstáv, ktoré som mal na začiatku.

Universal teda zaplatil master a výrobu, my sme zaplatili dva klipy (Trasú sa mestá, Čo s tým urobíš) a spravili poriadne promo v relevantných médiách. Samozrejme, ani my sme pôvodne neplánovali, že za klipy vyhodíme toľko peňazí, ale opäť to bolo o minime skúseností. Chalani si vybrali na réžiu Braňa Vinczeho, vybrali si realizáciu klipu na trek Trasú sa mestá, z čoho som síce nebol nadšený, ale nikdy som umelcom do tvorby a výberu singlov nezasahoval, aj keď som cítil, že na albume majú aj lepšie skladby, povedal som svoj názor, ale netrval som na jeho akceptovaní. Stanovil sa rozpočet na klip 80.000,- Sk, ktorý sa už na začiatku navýšil na 105.000,- podľa rozpočtu produkcie. Súhlasil som, nechcel som hádzať polená pod nohy a škrtiť to na úkor výsledku. Bohužiaľ náklady sa nakoniec počas realizácie podstatne navýšili, pretože značne nesedeli položky v rozpočte s reálnou cenou, hlavne za svetlá sa zaplatilo neskutočné množstvo peňazí, takže klip nakoniec stál 200.000,-. Aj pre mňa to bolo veľké poučenie, umelci si radi ulietajú, pokiaľ ich človek nazahriakne, takže som sa poučil a v budúcnosti som už bol oveľa prísnejší na dodržiavanie rozpočtov.

Ako vidieť, nebol to pre nás vôbec dobrý kšeft, klip nás stál 200.000,- (od sponzorov sme naškrabali ledva 50.000,- Sk) a vrátilo sa nám okolo 30litrov z predaja albumu, dohoda bola, že si s Universalom delíme zisk z predaja na polovicu (po odpočítaní autorských percent), aj to som sa o ne musel u riaditeľa doprosovať. Neustále prekladal stretnutia, neustále mi rozprával dôvody, prečo to tak je a prečo je tých peňazí tak málo. Nehovoriac o tom, že A.M.O. mali s nami dohodu o financovaní ešte jedného videoklipu (Čo s tým urobíš), ktorý sa robil o niečo neskôr. Dohodu som splnil, stále som dúfal, že od Universalu ešte nejaké peniaze vytlčiem, čo sa však nakoniec nestalo.

Veľkým mínusom tejto spolupráce bola tiež komunikácia, tá bola skutočne veľmi zložitá. Vyvrcholilo to pri rokovaniach o albume H16 "Kvalitný materiál". Po trojstrannom stretku HIP-HOP.sk, Universal a H16 bolo všetko dohodnuté, chalani nahrávali album a termín vydania sa nezadržateľne blížil. Snažil som sa spojiť s riaditeľom a dohodnúť drobnosti, telefonoval som mu, bez preháňania, denne (!) viac ako dva mesiace a on celý ten čas nemal problém nezdvíhať telefón, na smsky nereagoval. Pochopil som, že tadeto ďalšia cesta nevedie a začal hladať nového partnera, aby som si splnil dohodu voči H16 a nevyzeral ako úplný čurák. A.M.O. teda zostali napospas v Universal Music, boli však spokojní, mali zmluvu s mejdžrom, čo v tom čase mal iba Kontrafakt s BMG a k Universalu sa hrdo hlásili.

Pokračovanie nabudúce.