šmitec

 už len vo vašich spomienkach

 ďakujeme za priazeň   * 22.6.2001    † 26.8.2014

Nechcem vyplakávať, na to som ja nikdy nebol. A nemám ani náladu detailne sumarizovať. Na čo? Pre HIP-HOP.sk som začal písať hneď po maturite, dnes mám cez päť rokov po promóciách. Je to naozaj dlhá a krásna doba. Veľmi pekné obdobie života.

Za každým, keď sa od dnešného obeda kuknem na mobil, mám tam vždy niekolko nových notifikácii. Samozrejme, všetky sa týkajú HIP-HOP.sk. Cením si všetky vaše ďakovačky a milé slová. S kým sa poznám dobre osobne, určite sme túto tému preberali aj súkromne, niekoľkokrát. Mám ale pocit, že by som k tomu mal ešte pár slov dodať, obzvlášť keď vidím niektoré tie diskusie.

Život je jedna velká zmena a ja momentálne veľmi ťažko hľadám čas a niekedy aj energiu na spravovanie takého niečoho, ako je tento projekt.

V prvom rade, nie – nie je to marketing. Web skutočne skončil. Dôvody nie sú tajné, ozrejmím vám ich. Možno neni treba zachádzať do detailov, ale prečo nie?

Dnes som mal uponáhľaný deň a po návrate domov som si musel aspoň na hodinu ľahnúť. Ešte nemám dospaný Hip Hop Kemp, lebo malému idú zuby a je ťažké spať súvislejšie ako hodinu. Nespomínam svoho syna náhodou. On je totiž najväčší dôvod, prečo sa mi už ďalej nedá venovať webu. Niektorí si možno pomyslíte, že to je výhovorka. Verte, nie je. Kto má dieťa, ten vie, že akonáhle príde domov a zavre za sebou dvere, je v inom svete. Vo svete plnom radosti a malých veľkých každodenných výhier, kedy ho nezaujíma, čo sa za tými zatvorenými dverami deje. A preto si doma už ani nezapínam notebook. Lebo ma to proste ani nenapadne. Chcem sa malému venovať a dať mu čo najviac času a energie a niekedy to je problém zladiť. Najmä cez víkendy. Cez týždeň som bol zase šéfredaktor na úkor práce a to tiež nešlo navždy.

Dlho som web ťahal iba v práci. Ale úprimne, neživí ma web, ale môj zamestnávateľ a preto nemôžem dlhodobo zanedbávať prácu, lebo sa to začalo odrážať na mojich výsledkoch. Stále častejšie som počúval, že nerobím to, čo mám. A to je problém, lebo keby nebola práca, ťažko by bola rodina a ešte ťažšie hypotéka. Takže to sú moje súkromné priority a dôvody – práca a rodina = nedostatok času.

A že na prevádzku takého webu je potrebné mať veľa času, sa možno ani nezdá. Lebo ono to nie je len o tom, že napísať jeden článok za 10 minút a hotovo. Niekedy som len tak päť hodín mailoval, no na webe ani jeden článok nový. Vtedy by už web dávno umrel nebyť nových posíl ako FTB, Frank, Sebastian, Lucyferka a iní, s pomocou starých psov Zombeat a Jaro aka 3awto. Ďakujem za kopu práce vám i iným redaktorom a spolupracovníkom.

Niekto, kto svoj web nikdy neriešil, možno vidí len články. Ale ak si odmyslím, že som niektoré mesiace robil viac ako polovicu príspevkov nášho webu... Do toho riešenie inzercií, fakturácie, serveru, mediálnych partnerstiev a projektov okolo rôznych podujatí a releasov... Občas mi to celé pripomína full time job. A problém je, že ja full time job už mám. Taký reálny, skutočný, čo ma živí – ako som písal vyššie.

Navyše, už ani tú hudbu si neužívam ako fanúšik. Stále sa na všetko pozerám z profesionálneho hľadiska. Nemôžem si kúpiť CD, len tak si vyložiť nohy, nasadiť sluchátka a počúvať.

Samostatnou kapitolou je návštevnosť. Mal som plány s redizajnom, mali sme vymyslené skvelé veci. Také, že by ste všetci padli na riť. Áno, plánovali sme sa viac otvoriť, zaviesť nové prvky, dokonca som mal vymyslenú aplikáciu do mobilov. Ale všetko stojí peniaze a tie nemám. Teda nie nazvyš. Jediná cesta bola písať. A písali sme. Mal som obdobia, že aj 7 článkov denne. Hardcore. Ale... Kto si to prečíta? Si treba uvedomiť, že dnes je doba YouTubov, Soundcloudov a podobných služieb, ktoré voľakedy neboli a tá hudba a klipy proste išli cez nás. Nehovorím o sociálnych sieťach. Dnes máte všetko na podnose, lajknete si fanpage a všetko máte hneď, na čo chodiť na weby. Na tie sa chodí len po exkluzívne veci, na ktoré nie je čas alebo len kvôli bulvárnym debilinám. Žiaľ, tie to celé ťahajú najviac a sorry, ale písať o tom, že kto s kým a ako je trochu o ničom. Dá sa o tom napísať občas, ale žiť z toho, že kto má aké auto a kto aké tenisky, poprípade kto koho ohovára alebo aký je nový vzťah na scéne, je trochu pod našu úroveň a dúfal som, že aj pod vašu.

HIP-HOP.sk som preberal od Lumira začiatkom minulého roka. Už vtedy sme čakali prírastok a nevedel som, ako to budem zvládať, no vzal som to, pustil som sa do toho ako do veľkej výzvy. Bral som to ako splnený sen a som za túto skúsenosť skutočne rád. Nie som typ, čo veci vzdáva a preto som do tohto tu venoval maximum.

Získal som do teamu niekoľko nových a prínosných ľudí. No nestíham to kočírovať a nemôže si to nikto z našich prevziať. Tak končíme. Po tolkých rokoch. Je to škoda, viem. Bude mi to chýbať.

Ďakujem webu a Lumirovi (stále to hovorím jedným dychom), všetkým spolupracovníkom, s ktorými sme zažili kopu problémov i radostí a ďakujem všetkým novým ľuďom, ktorých som spoznal. Či už z iných webov, našich fanúšikov alebo priamo zo scény, kde tiež tak nejako prirodzene vzniklo niekoľko dobrých súkromných vzťahov a trvajú dodnes. Vážil som si aj dobré aj zlé veci a najmä na tých zlých sa dnes už len smejem. Na chlapcoch, čo im záležalo na tom, čo si myslím o ich hudbe, či freestyloch a následne mi dissovali mamu, na chlapcoch, čo ma dissovali, lebo boli zakomplexovaní, no keď sme sa stretli mi podávali ruku a aj na tých, s ktorými sme sa nemohli cítiť a dnes to je zabudnuté. Vždy sa tak pousmejem, keď sa stretnem so Strapom, či Lúzerom. Pred pár dňami som si dokonca podal ruku s Gulosom a aj Decko veľmi rád spomína, ako som ho v začiatkoch drbal. A tých príbehov by bolo na samostatnú knihu.

Držte sa.

GASHTAN