Rakimov album bol jedným z tých fantómových, o ktorých sa nikdy nevedelo, či vôbec niekedy výjdu. Ohlasovaný najprv na rok 2002 ako „Oh My God“ - superkolabo s Dr. Drem – Rakim bol jednou z prvých obetí perfekcionizmu šéfa Aftermath a albumu sa nikdy nedočkal. Následne začal nahrávať LP znova a znova - k tej správnej verzii albumu sa však nedostal ani po toľkých rokoch.
Včera som vám priniesol môj pohľad na Bushidov filmový debut, dnes je na rade zase album. Kto čítal včerajši článok už vie, že podobne ako divákov a kritikov v Nemecku, aj mňa film sklamal. Skladby z nového albumu, ktoré sa objavili vo filme, ale nezneli práve najhoršie. Dokázal si Bushido zachrániť česť aspoň albumom?
Február by sa v Nemecku kľudne mohol nazvať mesiacom Bushida. Hneď prvý týždeň sa niesol v znamení premiéry jeho filmového debutu, nasledovanej vydaním prvého singla k novému albumu, ktorý vyšiel týždeň dozadu. Film zaznamenal rekordnú návštevnosť, album si predobjednalo 90 tisíc ľudí, no dostalo sa fanúšikom to čo čakali? Ja som si pre tento víkend pripravil recenziu oboch noviniek a dnes sa pozrieme na prvú z nich.
Možno ste už ani nečakali, že sa tohoto albumu dočkáte. Po rozpačitom prijatí singlu „Prom Queen“ bol „Rebirth“ niekoľkokrát odložený a vydaný až vďaka Waynovmu zatknutie a Amazonu. Bolo by však lepšie, keby tento album ostal zamknutý v archíve.
Po Bengore, ktorý skutočne hulákal z každého auta alebo telefónu a zapísal sa velkými písmenami do análov česko-slovenského rapu, vydal Rytmus jeho reedíciu a výberovku Si zabil. Nakoniec, tri roky po ňom, nastal čas na druhé sólo. Druhé albumy, najmä sóla bývajú vždy iné ako debuty. Dôvod je jednoduchý a platí takmer vždy.
Gucci Mane začal rok 2009 vo väzení a tam ho aj skončil. Napriek tomu však minulý rok patril práve jemu. Hypovaný nováčikovia ako Asher Roth alebo Wale mierne sklamali, ťažké váhy ako Fifty a Em nepriniesli nič nové, Gucci však zaujal takmer každého – či už pozitívne alebo negatívne.
Keď niektorí rapperi používajú auto-tune, u Snoopa sa zdá, že svoju karieru ide na auto-pilot. Desiatemu štúdiovému albumu dominujú staré známe gangsta cliche prezentované cez beaty, ktoré preferuje posledných pár rokov. Ešte že dobrý flow nikdy nevyjde z módy.
Nech je už toto slovo zneužívane akokoľvek pričasto, „Hell Hath No Fury“ bol skutočnou klasikou. Druhý album The Clipse bol dokonalým mixom ich frustrácie a najlepšieho setu beatov od The Neptunes, ktoré dokonale ladili s temným svetom bratov Thortonových. Bol na vrchole všetkých koncoročných rebríčkov, predaje to však neodrážali. Aká je odpoveď Clipse?
Pred pár dňami som v mojom zhrnutí uplynulého roku 2009 spomenul aj to, že česká skupina Dezrechts vydala svoj druhý album. Možno si niektorí z vás povedali, to je toho. Pre mňa je. Dezrechts som ako stredoškolák počúval naozaj hodne, ostatne, ako všetky české kapely tej éry. Tie však postupne odpadávali a odpadávali a nakoniec v Čechách ostalo to málo, čo tam majú dnes.
Dlho predtým ako boli jeho rapový kolegovia donutená prejsť od major labelou na nezávislú scénu, bol tu Cormega udržujúc svoju karieru nažive tým najlepším spôsobom – vydávaním kvalitného materiálu. Opäť raz sa mu to podarilo.