Môj druhý článok o Greenovi zaujal už menej. To preto, lebo ste bezcharakterné, tupé zvieratá, nekultúrne hovädá a vylízaný odpad spoločnosti, ktorý si neváži osvetovú činnosť katolíckych kruhov a nevie oceniť veľkosť Ježišovej lásky k vám; vy dobytok pojebaný.

No, k veci. Čo sa týka renomé, po národnom bestsellery 48 zákonov moci a veľmi populárnom Umení zvádzania si Greene viditeľne polepšil. Kniha 33 stratégií vojny vychádza u ešte vychytenejšieho vydavateľa, má peknú väzbu a tvrdé dosky. To v praxi znamená, že za ňu zaplatíš znova o čosi viac. Ale zas sa ňou oveľa lepšie zabíjajú škrečkovia. A investované keše si rýchlo nazbíjaš naspäť, keď sa naučíš útočné stratégie boja. Ak nie, kniha má aj iné výhody. Napríklad môže byť dobrým manuálom vedenia beefov.

Keď som si ju vyzdvihol z pošty, nerozvážne som skočil na večeru do nejakého podniku v štvrti, v ktorej nie je rozumné ukazovať sa po 13:30 GMT bez doprovodu niekoho, kto sa aspoň trochu podobá na Rytmusovych kamarátov z klipu Moji ľudia.

Večera chutila ako vyradené Hélicovo potítko a servíroval mi ju čašník s výzorom človeka, ktorý by bol ochotný rozjebať mi gebulu za dvacku, podrezať ma jak prasa za stovku, a hodiť do Váhu v sude s cementom za dve. Situácia sa vyostrila v momente, keď som dojedol a zistil, že kešeňu som si asik zabudol na tej pojebanej pošte. Ujsť sa odtiaľ nedalo, čašník brúsil mäsiarske nože, takže som prezieravo usúdil, že rýchloštúdium knihy 33 stratégii vojny bude veľmi aktuálnym počinom a jedinou záchranou v blížiacom sa zápase o život.

Jeblý čašník myslel, že tam spotený čítam preto, že ešte niečo chcem, ja som sa bál mu povedať pravdu, takže som zvyšoval stávku a objednával stále nové a nové sódy. A ešte horlivejšie čítal. Po troch hodinách bola už situácia kritická. Prečítanie predchádzajúcej Greenovej knihy mi trvalo dva roky. Táto je o niečo hrubšia. Prečítanie jej prvej polovice mi trvalo tri hodiny. Bolo to zlé. Potom mi napadlo, že môžem mobilom zavolať bratrancovi, ktorý má cez ulicu herňu, aby prešiel cez cestu a doniesol mi nejaké keše. Stalo sa a kauza sa zaobišla bez krvipreliatia. Mali šťastie, skurvysynovia. Čo som teda zistil. Kniha je rozdelená na päť hlavných častí.

Na seba zameraný warfare (čosi ako vojenstvo, spôsob vedenia vojny; ťažko sa prekladá tak jebem na to). Obsahuje štyri stratégie týkajúce sa teba samého v čase konfliktu. Opisujú základné postupy a rozpoloženia, bez ktorých nie je možné vyhrať žiadny stret. Sú to stratégie: polarity, guerilovej mentálnej vojny, rovnováhy, a zakotvenia v smrti. Tieto štyri vytvárajú elementárne predpoklady k vedeniu konfliktov týkajúce sa priamo tvojej osoby.

Organizačný (tímový) warfare. Tri rozpracované stratégie zásad, aké je potrebné dodržať v konflikte tímu proti tímu. Sú to stratégie: príkazu-a-kontroly, kontrolovaného chaosu a morálne stratégie. Bez ich využitia tvoj tím s veľkou pravdepodobnosťou prehrá, pretože svoje sily nielen, že nevyužije synergicky, ale dokonca proti sebe.

Defenzívny warfare. Štyri obranné stratégie a postupy: dokonalej ekonomickosti, protiútoku, zastrašenia, nezapojenia sa. Tieto sú ozaj veľmi užitočné. Všimol som si totiž, že v bežných životných konfliktoch práve na úseku defenzívy často nastáva zlomový moment, v ktorom ťa súper prudkým a nečakaným výpadom rozdrví, alebo otrasie natoľko, že sa tvoja obrana rozpadne. Vedieť správne reagovať na útok je rovnako dôležité, ako vedieť správne útočiť.

Môj vzťah k Anne Nicole Smithovej bol zhruba taký, že na fotkách, kde bola ona s 88 ročným Howardom Marshallom ma viac vzrušoval on. Pripadala mi nechutná. Teraz, keď zomrela, sa to zmenilo. Konečne mi z nej stojí, všetko je v poriadku a dokážem sa urobiť aj pri jej fotkách bez Marshalla. Najlepšie pri tých s jej mŕtvym synom. Takže... Kurva, článok pre Žena a život, jebte na to.

Ofenzívny warfare. Tu začína pravá zábava. Jedenásť útočných stratégií a postupov, ako si z niekoho urobiť trhací kalendár. Nebudem menovať všetky. Okrem tradičných stratégií typu rozdeľ-a-panuj, bleskový útok, silový útok a podobne, sú tu aj moje obľúbené stratégie vyhľadenia alebo "ripenning-for-the-sickle" (čo sa mi ozaj nechce prekladať).

Nekonvenčný (špinavý) warfare. Toto je zábava porovnateľná s Teslovým pozvaním Ivana Bendu do 90bpm radioshow. Jedenásť špinavých, hnusných, amorálnych stratégií rozdrvenia oponenta. Je to krása. Samozrejme mám tieto najradšej. Znova nebudem menovať, nech nikoho nepripravým o životnú radosť prejsť si to sám. Takže len najobľúbenejšia - víťazné vedenie konfliktu za pomoci občasných, celkom nečakaných, no ukážkovo deštruktívnych, obzvlášť hrozivých a zastrašujúcich úderov.

Podobne ako pri Umení zvádzania, ani tu nehrozí, že si tieto stratégie osvojíš zo dňa na deň. Realisticky: trvá to prinajmenšom niekoľko rokov. To ťa ale nemusí až tak trápiť. Nemusíš sa stať hneď špičkovým stratégom. Nikto ťa nepošle riešiť do Iráku to, čo Amíci posrali. Pre bežný život a bežné konflikty ti úplne postačí, keď si osvojíš základnú esenciu knihy. Tou podľa Greena je, zbaviť sa strachu byť konfliktný a agresívny, ktorý je do nás spoločensky programovaný už od mala. Spolu so zbavením sa tohto strachu však musí ísť osvojenie si strategického vybitia svojej agresivity a vedenia konfliktov. Inak sa staneš berserkerom, ktorý možno zopár hláv rozbije, ale v dlhodobom merítku sa dokopy nikam nedostane. Takýchto chlapíkov vidíš na uliciach stovky.

K samotnému popisu jednotlivých stratégií pristupuje Greene štandardne - ako aj v iných svojich knihách. Čiže krátke vysvetlenie, historický príklad, obšírnejšia interpretácia príkladu, "keys to warfare" (abstraktnejšie zhrnutie zákonitosti), obraz (nejaký imaginárny symbolický obraz, na ktorý si môžeš stratégiu v pamäti naviazať), a na záver reversal stratégie (kedy sa oplatí použiť jej opak alebo ju nepoužívať). Stratégie sú vytvorené na základe postupov takých stratégov ako Sun-c`, Napoleon, Hannibal, lord Nelson, Šaka Zulu a mnohých ďalších. (Chýbajú mi borci Hitler a Stalin, ktorí sú v knihe z nejakého dôvodu spomínaní len okrajovo.) Takisto vychádza z rôznych samurajských príbehov, diplomatických epizód atď. Najradšej má ale zjavne práve čínskeho stratéga Sun-c`, autora legendárneho spisu Umenie vojny (okolo 4 - 5 storočia pred n.l.). Ako nepatrí to sem tak úplne, ale ja proste musím kúsok citovať, lebo to je úplný základ základov (používali ho aj také mravné vzory, ako Gordon Gekko vo filme Wall Street). A kto ho, aspoň inštinktívne, neovláda, nemal by ani vychádzať na ulicu:
"Lesť je dušou vojny. Preto ak si schopný, predstieraj neschopnosť. Ak si odhodlaný vyraziť do boja, predstieraj nečinnosť. Ak je tvoj cieľ blízko, predstieraj, že je vzdialený. Ak je ďaleko, musí sa zdať na dosah. Ponúkni nepriateľovi návnadu, aby si ho vylákal. Spôsob zmätok v jeho vojsku a premôž ho. Ak je silný, priprav sa na neho. Ak je mocný, vyhni sa mu. Ak je rozzúrený, nedopraj mu kľudu. Vyzeraj nesmelo, aby si povzbudil jeho domýšľavosť. Ak je odpočinutý, donúť ho k vyčerpávajúcej práci. Ak je jednotný, rozdeľ ho. Udri vo chvíli, kedy nie je pripravený. Choď tam, kde nebudeš očakávaný."

Samozrejme, musíš mať trochu súdnosti a chápať, že Napoleonove rady na vedenie vojny sú vo vzťahu k tvojim bežným konfliktom so slovenčinárkou, ktorá ti odmieta dať jednotku za tvoju analýzu lyrických prvkov v diele Ladislava Nádaší-Jégeho, asi v takom uhle, ako Saddámov krk k telu po jeho poprave. Kniha vyžaduje citlivý prístup, schopnosť rozumne triediť informácie a nechať si len to, čo sa ti naozaj hodí. (Hint: Vytrhané stránky môžeš následne použiť na utieranie semena po masturbácii. Sú z kvalitného papiera a dobre sajú.)