Celé zamýšľanie sa môžeme ukončiť v podstate hneď na začiatku. Alfou a omegou je, že hudba sa nedá hodnotiť celoplošne a nedá sa povedať, že toto je to správne a toto je odpad. Rovnako tak ako umenie vôbec. Môžno to už ani netreba pripomínať, no inak ako subjektívne sa umenie hodnotiť nedá.

Poďme však predsa len trochu špekulovať. Na úvod hneď príklad. Niekoľko rokov dozadu za mnou prišla kamarátka a nahovára ma, aby som si našiel na internete Martina Kittnera. Netušil som kto to je a tak som to riskol. Nasledoval telefonát kamarátke s otázkou prečo sa rozhodla mi robiť zle. Vraj je tak zlý, že mi to musela odporučiť. Že je zlý som súhlasil, ale prečo som si to musel pustiť... Neviem a v tomto momente je to vlastnej aj jedno. Podstatné je, že za pár týždňov prišla kamarátka opäť a hovorí: Pamätáš toho Kittnera? Zo všade to na mňa tak hučalo, že sa mi to začalo páčiť a už mám doma nejaké ďalšie skladby.
Čo z toho plynie? Záver číslo jedna: Keď vás dlhodobo niekto presviedča, že je nejaké umenie fajn, skôr či neskôr podľahnete. Záver číslo dva: Ak nemáte na výber, vaše nároky klesnú a začnete akceptovať aj Tublatanku ako super hudbu. (Toto na margo, toho čo sa tu dialo pred rokom 1989).

V postate sme si vysvetlili prečo vyzerá Slovenská pop music tak ako vyzerá. Bude ešte dlho trvať, kým si uvedomíme, že vrcholom hudby nie je brkanie troch akordov na gitare pri táboráku. Chce to niekoľko generačných výmen. Našťastie však na Slovensku, niekde v podhubí, žijú ľudia s názorom a schopnosťou používať internet, a tak sa celý proces viac-menej urýchľuje.

Zatiaľ sme však vo fáze akéhosi splývania našej populárnej hudby s novými a menšími žánrami. Áno, správne tušíte, že sa chcem všetkým týmto prepracovať až k remixu z dielne Opaka, Roba Pappa, Spirita a Oriona.

V podstate proti tej skladbe nič nemám. Pustil som si ju, prežil som to dokonca, pokrútil hlavou a odložil ju do priečinka nikdy viac (inak známeho ako aj smetný kôš. Mimochodom na margo originálu, by som chcel povedať, že to, že niekto technicky zvláda spev, zákonite neznamená, že vie robiť dobrú hudbu). Nie je to čo sa mi páči, teda to neriešim. Držím tomu palce, aby to naplnilo očakávania autorov (za minimum roboty, maximum peňazí - teda zabaliť hovno do takého pozlátka, ktoré zožerú rádia a tantiémy dostanú konkrétnu adresu).

Teraz vás určite napadlo, že sú všetci zainteresovaní nenažraní a za drobné by predali aj svoju mamu. Kroťme sa však trochu. Mať hobby a živiť sa ním je cesta plná kompromisov a čím menší trh, a ten slovenský je ozaj menší, tým sú tie kompromisy bolestivejšie a výraznejšie. Ak sa ako protiváha kompromisu ponúkne nejaká kvalita rozhodne môžeme prižmúriť oko. Samozrejme by sme debatu o tom, či bola kvalita ako protiváha ponúknutá, mohli rozvíjať donekonečna, ale to nechajme teraz tak.

Skôr sa pozrime aj na prístup druhej strany (nemýľte si prosím s niekdajšou skupinou z Petržalky). Úlohu kompromisov si určite uvedomuje. Natoľko im verím. Avšak pre zachovanie ako tak čistého štítu by aj druhá strana mala primerane pristupovať ku kritike. Ak sa zdvihne vlna kritiky, ktorá kope skladbe hrob, zrejme je lepšie zaťať zuby a neoznačovať hneď všetkých za závistlivých hejterov. Je to o názoroch. Všetko. A názory, aj keď nie sú práve lichotivé, treba akceptovať. Netvrdím však, že sa stoj čo stoj musíme cudzími názormi aj riadiť.