Obyčajný konzumný človek si to ani neuvedomí, nemá potrebu porovnávať, neštuduje covery, posuny a pády v kariére svojich oblúbených artists (schválne nepíšem interpretov), no my sme taká zvláštna komunita. A nemyslím tým len hip-hop, aj keď ak čítaš tieto slová hovorí to niečo aj o tebe, ale myslím všeobecne milovníkov hudby, ktorý ju aktívne vyhladávajú, analyzujú a hlavne milujú, namiesto toho aby sa uspokojili so slovenskými rádiami, kde rok 2011 opäť znamenal len nezmyselnú rotáciu domácich popových šlágrov z rokov osemdesiatych a nič viac.

Ja som sa v roku 2011 opäť rozhodol aspoň sporadicky prispievať pre tento web a aj to bol dôvod, prečo som sa do hudby ponoril ešte viac. Rok 2011 bol pre mňa rokom, kedy som sa aj vďaka tomu dostal k úplne novým menám, hlavne na americkej scéne, pretože práve v nej v poslednej dobe vidím to, čo ma zaujíma.

Našich som nezavrhol, božechráň. Chalani si stále idú svoje, kopa z nich sa pomaly vytratila, no kopa z nich sa nakopli a dokázali mne aj iným, že aj slovenský hip-hop má ešte stále čo povedať aj v roku 2011. Netvrdím, že kríza v našom rape skončila, no minimálne sa z neho vytratilo obrovské množstvo prázdnych textov, plytkosti a doslova hlúposti ako takej. Samozrejme, ešte tu niečo ostalo, no na druhej strane, ako sme o tom minule prehodili pár slov s Ideom, je smiešne, keď sa rapperi ešte prednedávnom prezentujú majetkom, štetkami, autami, drahými klipmi a podobnými debilinami a potom zrazu zlom – a všetci hlásajú návrat k hodnotám, k pravému beatu, k trefnému textu, začínajú opäť skutočne rapovať a nie len trieskať do vetra.

Pozitívnou premenou prešiel napríklad Jay Diesel, ktorý priniesol niekolko dobrých skladieb, resp. EP Pro svý. Z mladých ma zaujal Laky z PNS s jeho street albumom Maiestas alebo Mugis s jeho počinom Monte Christo, ktorý obsahoval nejednu dobrú skladbu. Celé dobré bolo aj EP Kopanec múzy,spoločné EP od toho istého producenta a rappera Plexa, do ktorého osobne vkladám velké nádeje. Pár skladbami ma zaujal aj Otecko, aj keď jeho dosku som ešte nepočul a samozrejmosťou je doska V barvách od Prago Union. Jedna z mojich naozaj oblúbených.

Trochu sklamaním pre mňa bolo odloženie projektu Parlament, na ktorý som bol zvedavý. Chalani sú kamoši a stále im fandím. Naopak, prekvapením bol návrat Moma, ktorý potvrdil, že fráza o tom, že dozrel, nie je iba fráza. Rovnako fandím aj projektu Kyklopus a Wonderovi osobitne, ktorého nástup do Ty Nikdy vyvolal mnoho otáznikov, no len za jednu otázku: Bude im stíhať? (?...?) Kiež by...

Posledným koho z domácej scény spomeniem sú Gramo Rokkaz. Obrovský big up. Od začiatku som pri chalanoch stál a velmi ma teší, že sa im takto darí. Keď som na Kempe videl ten kotol, padol som na riť. Navyše ukázali, že su velmi silní aj na pôde beefov a že čo tým dokázali azda nemusím ani hovoriť. Ďakujem.

Keď spomínam Kemp, navzdory stále nezmyselným výkrikom proti Kempu zo strany hejterov, sa hrdo hlásim k spokojným návštevníkom a tento ročník som si mimoriadne užil aj s mnohými kamošmi a známymi nielen skrz HIP-HOP.sk, ale aj s ludmi okolo GR, 90bpm, z Trnavy, Ty Nikdy a pod. Verím, že v lete sa zídeme znovu.

Čo sa zahraničnej scény týka, tam som sa snažil dokúpiť hlavne dosky ešte zpred roka 2011, aj keď pravda je, že hlavne preto, že sú lacnejšie. No popravde, kolkokrát aj kvalitnejšie ako súčasná tvorba. Milujem 90te roky. Zabite ma. Z tej súčasnej tvorby ma minulý rok zaujímala hlavne tá alternatívnejšia časť scény, ako ste si možno všimli aj zo zamerania mojich článkov.

Ale menovite, producent No I.D. vydal minulý rok skvelú výberovku D.I.oN Classics '92-'11, rekapitulujúcu 19 rokov jeho tvorby. Mimoriadne ma bavili Brown Bag Allstars, kde napríklad Koncept s Tranzformerom vydali začiatkom roka vynikajúce EP More Than Meets The Eye, ale ani ostatní členovia neostali na sucho. Mám rád Lupe Fiasca, jeho mixtape Friend of the People počúvam práve teraz. Je to niečo iné, niečo čerstvé a moderné. Objavom roka pre mňa osobne bol Has-Lo z Filadelfie, Sareem Poems alebo Danny Brown. Toto sú chlapci, ktorí čakajú na úspech.

Moc sa mi nezdá smer, akým sa uberá B.o.B., ale jeho tape EPIC: Every Play Is Crucial s hosťami ako Big Krit, Bun B alebo Eminem dokáže zaujať. Ďalšie super hudby pustili Trek Life, Apollo Brown, či Oddisee, pričom ma bavil aj A Garbage Beat Tape, ktorý vydal yU. MadKem a jeho Death at the Chop House, ktorý vyšiel v lete je rovnako dobrý.

Neviem, je toho velmi vela, čo sa za ten rok ocitlo v mojich ušiach a len zťažka listujem v hlave, že čo ešte spomenúť. Paul White napríklad. Ale veď to je jedno.

V tomto roku nečakám na nič, neteším sa na nič, nechám sa prekvapiť, rád nájdem niečo dobré, či sa spätne vrátim a (znovu)objavím niečo staré.

RIP Nate Dogg, Heavy D, Amy Winehouse, Steve Jobs & Václav Havel.