Všetko to odštartovala skladba „Road to Zion“ z Damianovho prelomového albumu „Welcome to Jamrock“. Mimo titulnej hymny to bolo práve tá skladba, ktorá najviac zaujala. Chémie, ktorú Damian a Nas predviedli na menovanej skladbe, pretavujú aj na celý album. Začiná to hneď otvárajúcou „As We Enter“, kde si to na striedačku pripomínajúcu štýl EPMD rozdávajú s funky beatom. Ako vtedy, tak aj teraz znejú na spoločnom tracku absolutne prirodzene. 

 

 

Nerozumejú si však len hudobne, ale aj politicky, keď ku nahraniu albumu ich motivovali najmä zemetrasenie v Haiti a dlhodobé problémy v Darfure a Somálsku. Preto sa album rozhodli venovať „pra-vlasti“ Afrike, ktorej odkaz sa nesie celým albumom. Začína to hneď úvodným samplom etiopského jazzmana Mulatu Astatkeho a končí až záverečnou „Afrika Must Wake Up“. Výsledok je na mainstream netradične(a netradičný) politický album, ktorý však neskúma len Afriku, ale hľadá aj paralely so súčasnou situáciou v USA ako na „My Generation“. Možno viac ako politický by sa hodilo slovo motivačný(a miestami kazateľský), keď sa viacero skladieb vrátene druhého singlu „Strong Will Continue“ alebo „Tribes At War“ snaží raziť heslo „nič nie je nedosiahnuteľné“. Nas tak dostal šancu pokračovať v tematike, ktorú odštartoval na „Untitled“. Tu sa však miestami posúva od popisovania ku komentovaniu, čo mu ako dokazuje zmätená „Knowledge“, až tak nesvedčí.

 

 

Nie celý album je však len o pozitivizme, keď práve skladba „Strong Will Continue“ však ponúka aj trochu „jedu“, keď sa Nas po mesiacoch mlčania prvýkrát vyjadruje k rozvodu s Kelis. Rovnako dobre ako medzi sebou si rozumejú aj s hosťami, či už je to Joss Stone, Stephen Marley a najlepšie k nim pasuje K´Naan, ktorý do tejto zostavy dokonale zapadá.

 

 

Nikto neznie ako Nas. Jeho autoritatívny chrapavý hlas však často znel cez podpriemerné beaty a koľko talentu bolo Escobarovi darovaného prri flowe a textoch, o toľko bol ukrátený pri schopnosti výberu beatov.. Aj keď v poslednom čase sa aj to mení. Tú mu ešte vypomáhajú dvaja Marleyovci, ktorý majú pod taktovkou produkčnú stránku albumu. Práve produkcia albumu dokazuje, koľko prípravy išlo do albumu. Veľa ľudí už zabudlo, že nahrávanie albumu je umením. Nie je to len o tom pozvať na album zopár producentov a hostí a snažiť sa zasiahnuť, čo najväčšiu demografiu. Tento album sa však vracia ku poctivéme nahrávaniu a aj preto sa najlepšie počúva ako celok. Aj keď Marleyovci majú samozrejme reggae pozadie, album znie viac ako Etiópia než Jamajka. Hádam jediná čisto hip-hopová vec je „Nah Mean“. Ortodoxného fanúšika zaskočí, človeka žánrovo otvoreného však poteší.

 

Tento album pripomína, prečo títo dvaja dosiahli legendárneho statusu. Len málo „super-koláb“ funguje tak dobre ako „Distant Relatives“. Aj keď aj tu sa samozrejme nájdu chybičky, je to album, ktorý sa dá počúvať od začiatku do konca bez sedenia pri „skip“ tlačítku – a opakovane. Album roka asi nie, ale ďalší silný doplnok Nasovej diskografie.