Keď si Orikoule, pustíte stiahne vás na výlet. Na výlet do miest, ktoré ste zrejme nikdy predtým nevideli, nepredstavovali ste si ich a rozhodne by ste ich nečakali od ľudí, ktorí šéfujú českému rapu. Hneď po prvej skladbe (introm by som to nenazýval, regulárny track) narazíte na prvú šialenosť. Roman Holý, Matěj Ruppert sú ľudia, ktorí prispeli spevom a inštrumentom do skladby Hvězdná star. Tá skladba jednoducho rozseká. Je to čistý funky shit, ktorý keď dostaneš naživo tak vyskočíš z kože a tvoja dráha bude mať obrovskú ... no späť do reality. Nerád idem track po tracku, ale nedá mi nezastaviť sa hneď pri ďalšej stope, Rap biz. Toto je asi jediná skladba, ktorú by som z albumu na šupu vyrazil. Tvrdý rap do konceptu (ktorý som buď nerozpoznal alebo ani nie je) dosky jednoducho nesedí. A to aj napriek tomu, že Tede išiel jak pán a Hugo Toxxx dal ako obvykle klasicky nadštandardne. Keď už sme sa dostali k tým negatívam albumu, tak by som si trochu poplakal pri Čistého hosťovačke. Ako inak opäť sloha o ženách, aj keď trochu inak, vtipne, podaná. Ale aj tak ma už od Čistého furt dookola nebaví počúvať v podstate to isté. Ďalšou barličkou sú skoro totožné refrény v Slečni, dívky a Drby. Nemôžem si pomôcť, ale na jednej doske dva refrény, v ktorých len ukladáš slová do beatu, nie ďakujem. Negatíva by som snáď uzavrel skladbou Reminiscence. Pri nástupe Vecovej slohy mám akési deja vu, ale to ma trápi menej ako refrén od Mishy. Nechcem zhadzovať jej kvality, ale v tejto skladbe ju James Cole svojim spevom jednoducho označil, ako zbytočný artikel v tejto skladbe. Samozrejme nejde o kvalitu, či techniku spevu, ale skôr o atmosféru do skladby, ktorú Phat jednoducho vystihol na sto percent.

Ďalšou vecou (pozor nástup pozitív), ktorá nenechá nikoho chladným je Phatov spev. Už v spomínanej Reminiscence jasne hovorí, že rap nie je jediná jeho silná zbraň. Pravdou je, že slohu by neuspieval (zatiaľ?!), ale na refrénoch je proste kráľ. Takmer metalovo odspievaný refrén v remixe Luzr je bomba. Keď sa dostanete k Zemně vzdálená ostanete zmrazení, či sa fakt nepodarí týmto dvom bláznom narásť jak Karlovi. V superlatívoch by sa dalo pokračovať skrz samotného Luzra, cez Funky Boyz na ktorú spravil Trafor hudbu snáď niekde na plynových kotloch a radiátorových trubkách, až po storytellingovú Nikdy nevíš co se muže stát.

Nemôžem v tomto príspevku vynechať Oriona. Priznám sa, že som mal neviem odkedy pocit, že mu nejako dochádza dych a akosi nešmakuje. Na Orikoule sa však vytiahol. Vtipný, s kopou porekadiel, tiež múdrostí presviedča o tom, že nejstarší český rapper o dôchodku tak skoro rozmýšľať nebude.

Stačilo. Recenzia neslúži na to, aby sa autor honil nad svetlými stránkami albumu. A ja som sa honil až moc. Nezabudol som však to najdôležitejšie. Vypichnúť chyby. A tie, aj keď ich nie je najviac, albumu celkom uberajú. Ale ako sa hovorí sto ľudí, sto chutí...