Zdalo sa, že Chicago bude mať po Commonovi a Kanyem ďalšiu hip-hopovú hviezdu. Festovmu debutovému albumu „Blue Collar“ sa však komerčne vôbec nedarilo a jeho meno začalo zapadať prachom. Nepomohlo ani to, že na jeho ohlasovaný album „El Che“ nepríchádzal, prípadne sa vždy menil. Prvá verzia albumu obsahovala beaty od Kanyeho alebo Lil´ Jona, feauringy od Jadakissa a Lupeho, nakoniec sa však Rhyme rozhodol pre nezávislú, menšo-rozpočtovú cestu. Ako sa to odrazilo na albume?
Na úvod třeba povedať, že sa nezmenili len hostia, ale aj pravdepodobne aj zameranie albumu. Nečakajte tak žiadnu verziu „It Takes a Nation of Million to Hold Us Back“ pre 21.storočie. Rhymefest vlastne ani nikdy nebol revolučným emceem v tom typickom zmysle slova. Má ďaleko od dead prez alebo Immortal Technique, ale vždy poskytoval inteligentnú perspektívu na každodenné problémy. To pokračuje aj tu, keď na najzaujímavejšom tracku albumu „Prosperity“, kritizuje skazenosť organizovaného náboženstva. O jeho rapperských schopnostiach asi nikdy nebolo pochýb a tu svoje masterstvo na mikrofóne dokazuje na agresívnej reprezentačke „Chicago“ ako aj boombap óde „How High“, kde sa dokonale doplňuje s Little Brother. O soundtrack albumu sa postarali S1, Scram Jones alebo Best Kept Secret, a aj keď všetci odviedli obstojnú prácu, albumu chýba ten vyčnievajúci track. Čo by mi tu naopak nechýbalo je trojica trackov pre ženské publikum, ktoré však rapper ako Rhymefest asi ani veľmi nemá. Predsa len objaviť sa na coveri s Ralphom Ellisonom a Frederickom Douglasom dáva nejaké očakávania.
Keď vam ide len o čistý emcee album, Rhymefest určite nesklame. Nemôžem však pomôcť pocitu, že Fest mal potenciál na ďaleko viac.
Sicknature - kontaminácia dobrými beatmi zaručená 
Holandskí Dope D.O.D. už známe americké mená nechcú
Pridaj komentár
Ak chceš pridať komentár, musíš sa najprv prihlásiť