Ace vydal svoj oceňovaný debut "All Balls Don´t Bounce" v roku 1995 a nasledujúce roky nechal fanúšikov hádať, ktorým smerom sa pohne kombinujúc skutočne široké spektrum hudobných vplyvov. Aj "The Lonely Ones" pokračuje v tomto trende, keď sa tentoraz vyberie do 60´s a 70´s a predvedie svoju interpretáciu funkových, popových a doowop klasík.

Tento albume je druhým v trojdielnej sérii albumov, ktorými Ace vzdáva hold afro-americkej hudbe. Po reggeae ovplyvnenom "Lighting Strikes", "The Lonely Ones" nájde Aceyalone ponoreného v sounde Motownu. Aj tu sa o produkciu stará nováčik Bionik, ktorý Ace-a zásoboval aj riddimmi na predchádzajúcom albume. Tentoraz sa namiesto karibského vibu pozrie na throwback soul sound, ktorý v poslednom čase spopularizovali najmä Mark Ronsom a Amy Winehouse. Namiesto beatov, je tu hudba, namiesto rapu, spev. Ako to opísal jeden blogger, je to akoby Afrika Bambataa a James Brown nahrali "Unity" aranžovanú Smokey Robinsonom a produkovanú Fatboy Slimom.

Na rozdiel od iných rapperov, Ace ide priamo do kosti žánru, ktorý chce osedlať. Nepridá na skladby len nejaké R´n´B elementy a spievaný refrén. Naopak, skáče do svojej vyvolenej hudby oboma nohami, robiac album viac doowopový ako hip-hopový.

"The Lonely Ones" je ďalším testamentom Aceyalonových lyrických skills a originality. Porovnávajúc s jeho ostatnými releasov ide o takmer bezchybné prevedenie jeho vízie. Nie je tu žiaden vytŕčajúci track, album skôr funguje ako celok. Všetky skladby sú kvalitné a držia pri sebe. Aj preto je album možno tak krátky, lebo keby pridal Ace viac trackov narušilo by to kehéziu. Nie je to len kolekcia skladieb,, ale album, ktorého každá skladba je esenciálna, by fungoval. Aceyalonov deviaty album je rozhodne jedným z najnečakanejších hip-hopových zážitkov roka. A pritom tento experiment mohol tak ľahko zlyhať.