Zostava ľudí, ktorú je ťažko nechať si ujsť, keď je vo veľkej blízkosti. Veď z BA do Viedne, to je tak ako do Trnavy, takže výlet je nepísanou povinnosťou. Veci sa spočiatku síce komplikovali, pretože cestu s mojím škodekom som riskovať nechcel a Vik, s ktorým som sa pár dní predtým dohodol, že keď budú mať voľné miesto mi dá vedieť, sa neohlasoval. Už som v podstate prestával dúfať, hodín viac než dosť, keď v tom mi zvoní telefón, na druhej strane Vik s otázkou, či mi volal Opak. Nevolal, tak som mu zavolal ja. Majstro Opak (A.M.O.) (diki brácho) sa teda odhodlal podujať spraviť pre tento večer šoféra, ak ešte zoženiem nejakých ľudí, tak sa pridal Bacil (eNeS) a ešte houmí Tomáš, s nie práve najlepšou náladou, na ktorú mal tentoraz fakt nárok. Telefonicky sme sa podohadovali aj s ďalšími dobrodruhmi a dohodli si zraz na prvej pumpe za rakúskymi hranicami. Nakoniec to bola síce pumpa až druhá, pretože z tej plánovanej nás vyhnali :-)) a našli sme sa po chvíli čakania, celkovo štyri autá.

Opak požičal mapu Viedne Vikovi, ktorý vyštartoval ako prvý a mal nás počkať. Nepočkal, a ostali sme dve autá napospas osudu. Po chvíli príchod do Viedne a začínajúce blúdenie, ktoré tam zažívam vždy:-)). Opak kvalitne nadávajúci na to, že dal mapu z rúk... Blúdenie, zrazu nápad, skúsime sa opýtať chalanov v druhom aute či nemajú mapu. Mali... Našťastie... Zistili sme lokalitu a vydali sa správnym smerom, bez mapy by sme to zas hľadali 3 hodiny (toto nebolo vo WUKu, ale v inom klube s názvom Planet Music, v ktorom ešte nikto z nás, snáď okrem utečeného Vitóra, nebol), ale s mapou to bola hračka. Našli sme klub a zaparkovali o kus vedľa. Vošli sme niekedy pred jedenástou, poriešili na pokladni lístky, ktoré boli lacnejšie ako sme čakali. Podľa info mali stáť v predpredaji 12,- ? a na mieste 16,-, ale nakoniec aj na pokladni boli za predpredajovú cenu, čo potešilo. Táto suma sa mi zdala celkom primeraná a z peňazí navyše človeku vyšiel aspoň nejaký drink či pivo naviac. Chvíľu sme postáli pred vstupom, počekovali škaredých rakúšiakov:-)).

Do priestorov klubu sme vošli práve na žačiatok, čo bolo tentoraz aj trocha naškodu. Ako prví dávali akýsi rakúšania, ktorí boli dosť stereotypní, nekonečne dlhí a uvrieskaní. Nič moc, meno som si s mojou menopamäťou klasicky nezapamätal... Začali sme zisťovať, aký je vlastne lajnap a kedy už táto nekonečnosť skončí, popíjali sme drinky a dozvedeli sme sa, že ozajstný koncert má začať okolo 00:30... Sedeli sme pri bare, chalani si začali robiť piču z barmanky slovenskými poznámkami a nadávkami, a aké bolo prekvapenie, keď na nich prehovorila po česky:-)).

Konečne sa začal približovať správny čas, prebojovali sme sa do predu k pódiu a šou sa mohla začať. Na pódiu sa objavil prvý američan, beloch, Doujah Raze, čo bol fakt že mladý chalan a rozbalil to celkom fajn. Dal zopár trekov, niektoré výraznejšie, niekoré menej, ale bolo to korektné naštartovanie americkej šou.

Nasledovala decentná pauza, počas ktorej sa za gramce postavil akýsi typický nemecký ?Hans?, čo bola predzvesť príchodu Grand Agenta. Pribehol za okamih a vystrelil na nás jeho spŕšku (vlastne to bola skôr sprcha) slov. Konečne som ho videl naživo, doposiaľ mi to nikdy nevyšlo. Každý, kto hovorí, že jeho nahrávky sú iba odvar jeho koncíkov má bezpochyby pravdu i keď som mal dosť zmiešané pocity z jeho dídžeja, ktorý mu to dosť kazil. Pôsobili nezohrato...

Nasledoval klasik Large Professor, ktorý prišiel na pódium v modernej bunde s kožusinkou a kufríkom, samozrejme v okuliarkoch... no typický profesor, čo vám poviem. Rozbalil to s titulnou pálkou z jeho posledného albumu First Class, ktorá nemohla nikoho nechať v kľude. Pokračoval ďalej s novými aj staršími vecami, z niektorých dal len jednu slohu, ale niektoré ani nemuseli byť, veď skladby z pred desiatich rokov sú už fakt že staré a ?opotrebované?. Ale inak pohodka, Professor je profesor, dal kvalitné vystúpenie, ktoré som fakt cenil, len tie staré songy pôsobili na mňa rozpačito, takisto dídžej, ktorý to aj teraz kazil. Rovnako zvláštne pôsobilo aj publikum, ktoré sa tvárilo že meno klasiky Large Professor im nič nehovorí a chvíľami ho vážne že fakovali preč... Hlavne že žili na ten ich rakúsky bullshit, ktorý snáď nemal ani flow.

Nasledovala opäť kratšia pauza, všetci už netrpezlivo čakali chalanov z Camp Lo. Najprv prišiel dídžej, postavil sa za gramce, vedľa nich si položil kôpku asfalových koláčou bez obalov vo výške aspoň 30 centi a začala sa exhibícia. Menil vinyli jeden za druhým, z každého odohral takých 10 sekúnd a išiel ďalej. Z tohto začiatku som fakt sral, pretože nikoho nenechal pochybovať o jeho majstrovstve. Po takých desiatich minútach sa ozvali zo zákulisia hlasy zvyšku skupiny a mohlo sa začať. Camp Lo už dávno nie sú andergraund, ale stále si zachovávajú svoj osobitý štýl. Na pódium sa dovalili ako najväčší modeli, hlavne Cheeba sa po ňom promenádoval ako na módnej prehliadke :-)). Neustále vysmiaty fešáčik, s implantovanou zápalkou v kútiku úst. Slovo implantovanou som nezvolil náhodne, on tam tú zápalku mal neustále, rapoval s ňou, pil s ňou a stavým sa, že keby fajčil špek, mal by ju tam tiež. Ale najkomickejší na ňom bol pre mňa jeho postoj, pretože bol akosi divne ohnutý do eska, takže v páse bol vypučený. Ťažko sa to opisuje, chce to vidieť, ale fakt som sa bavil:-)). Zato však dávali naozaj kvalitne, mohli sme počuť hlavne veci z posledného albumu, ale našlo sa aj zopár starších songov. Pôsobili zohrato a dídžej za gramcami fakt že diktoval rovnako dobre ako oni pri majkoch. Kto pozná ich tvorbu, nemohol byť sklamaný, ale ten kto čakal nejaký trú andergraund, určite sa nedočkal. Aj tak ich cením, idú proste svojou cestou, tak ako im to vyhovuje a ako sa im to páči. Môžu si to dovoliť, tak prečo nie! Odrazu však odišli a na pódiu zostal už len dj... V zápätí sa však vrátili spolu s ostatnými amíkmi večera, a dali spoločný frístajl, ktorým nás na záver všetkých zaklincovali...

Zrazu koniec, pohľad na hodinky... tri ráno... Vydali sme sa teda na cestu späť, ktorá prebehla bez väčších ťažkostí a okolo piatej som vystupoval pred kamošovým domom, pretože sa mi spať akosi nechcelo. To sa nedalo povedať o Bacilovi, ktorý už dávno zomrel po ceste a dal sa odviezť domov do postele... My sme ešte chvíľu posedeli, dali nejaké skoré ranné šluky, zavolal som si taxáč za pár korún, a okolo pol siedmej si líhal do postele... To bola noc, zas jeden z dobrých koncíkov...

PS: Ospravedlňujem sa za absenciu fotiek, ale nikto z našej výpravy nemal so sebou foťák a ten môj je už dlhodobo nefunkčný. Pre dokreslenie opisovanej atmosféry odporúčam pozrieť fotky na www.hiphop.at.
Mimochodom, pre všetkých mudrcov, tento článok bol rozpísaný už dlho, len som nemal čas ho dokončiť, preto to tak dlho trvalo...