Možno si ešte pamätáte, ako Karaoke Tundra avizoval prvú z kluboviek pod hlavičkou Natural Selection. Tá vystriedala mixy Natural Selection, ktoré ste si mohli zadarmo sťahovať aj u nás z webu. Môžeme teda povedať, že ide o akéhosi frankendsteina z dielne Karaoke Tundru. Ako dopadlo prvé vydanie tejto akcie v bratislavskom Subklube, skúsime teraz trošku priblížiť ako slovne tak aj fototreportom.

Keď si počul aspoň jeden z trojice Natural Selection, tak ti musí byť jasné, že rozhodne nepôjde o klasickú párty, kde široko a kýblo odenci budú kývať hlavami jak holuby. Keď sa takto spätne obzriem tak vlastne by som ako jediný mínus, rátal práve osadenstvo klubu. Samozrejme organizátori toto ovplyvniť nemôžu (snáď len výmenou klubu, ale to by párty stratila isté čaro, ale k tomu neskôr). Aby, ale bolo jasno, samozrejme moja maličkosť vonkoncom netúži na párty po umelých gangstroch, ktorí na všetkých zle pozerajú a nedajbože, aby si sa neho pozrel ty. Som rád, za normálnych ľudí v klube, ale keď mi pristane pod nohami chlapec, ktorý sa najprv trepe jak ryba na suchu, následne sa začne smiať ako blázon a nakoniec sa postaví, akoby nič a odíde k baru dať si pivo nadobudnem pocit, že niečo nie je v poriadku. Historiek je samozrejme viac. Dievča, tipoval by som tak 14 až 15 rokov, tancuje štýlom, že každého fakuje, po každom strieľa prstom a myká sa tak nejak akoby sa snažila o čierny pás v karate, je rovnako zážitok. Nehovoriac už o päť kilovom fešákovi, ktorý sa pristavil, začal mi rozopínať mikinu a čakal, že si užije.

Poďme sa však pozrieť na plusy. Hneď prvým a najpodstatnejším je, že táto klubovka mala už počas prvého dielu super atmosféru (teda až na zopár už spomenutých zážitkov). Tie zvuky, čo sa rozliehali klubom, a ktoré boli zrejme z paralelného vesmíru, sa do tej Subclubovej diery super hodili (nechcem teraz interpretov uraziť). Mám pocit, že nikde inde, v Bratislave, by to zrejme tak dobre nevyznelo. Hudobná produkcia v podaní Karaoke Tundru a Spina bola doslova gurmánska. Elektro podoby Po schodoch, California Dreaming, či Can´t touch this ma naživo strašne bavili. Chalani dokázali ľudí rozkákať týmito bombami a to aj napriek tomu, že návštevnosť sa nepohybovala v nejakých závratných číslach. Nehovoriac o tom, že Spinove predvádzanie sa na gramofónoch pripomínalo skôr nasadenie do battlu než párty hranie. Nespomenúť nemôžem ani to, že Spino bavil aj s naozaj originálnou mimikou. Tou by vybojoval oskara aj krátkemu nemému filmu, aka groteske.

Po týchto dvoch bláznoch nastúpilo duo Pjoni & Ink Midget. Najprv som si nebol istý, či chalani náhodou nemajú tak ďaleko k dospelosti ako slovenské hokejistky k zlatu na olympiáde, ale toto ma po chvíli prešlo. Na ich selekciu hudby som si chvíľu zvykal, ale nakoniec som sa pristihol ako si kopkám do rytmu. Ich mash-upové prevedenia niektorý slovenských odrhovačiek ma fakt bavili. Celkom ma prekvapila prerábka Horehronia, ktorá sa dala počúvať (asi aj hlavne preto, že bola použitá len tá pasáž o strome). Hodnotím nadpriemerne.

Tu svoju púť po line upe, ktorý mali dopĺňať alebo aj dopĺňali Future Sound of Petržalka, ukončím. Užívať si výlet do „paralelného vesmíru, v ktorom Kurt Cobain stále žije ako kyborg s napojeným na hlasivky vokoderom, Aphex Twin a Trent Reznor produkujú nový album Beyonce, Mr. Oizo sa stal prezidentom Francúzska a Nobelova cena sa udeľuje okrem iného aj za turntablism,“ ako avizovala tlačovka, od 23.00 do cca 3.00 úplne stačí. A to aj napriek tomu, že mal Spino ešte hrať a koniec akcie bol plánovaný na skoré ranné hodiny.

Aby som dosť chaotické prevedenie mojich pocitov zhrnul a skúsil nejako zosumarizovať. Z hudobných produkcií som mal zážitok, priestory dotvárali atmosféru hudobným produkciám, ľudí bolo tak na 1/3, avšak o to viac mimozemšťanov. Určite odporúčam vyskúšať si tento vesmírny výlet kamsi za hranice všednej reality. Stojí to za to!