Každý musí uznať, že festivaly sú poriadne náročné. Pre organizátorov, návštevníkov a v neposlednom rade aj pre vystupujúcich. Pre každého inak, no pár dňovú regeneráciu uvíta každý. Sú však aj experti, ako ja, ktorí regenerujú už počas festivalu. Ako je to možne? Jednoducho. Človek k tomu po nejakých desiatych letách, ktoré strávil na festivaloch tak nejak dospeje.

Prvá vec, ktorú som si tento rok prvýkrát pohotovo uvedomil už pred festivalom, a aj som ju v plnej miere praktikoval, je zbytočne si neplánovať čo chcem vidieť. Skúsenosť hovorí, že ak sa podarí splniť päť percent plánu je to úspech. Preto som zbytočne nezabíjal čas a povedal si, že si budem priebežne kontrolovať line-up a rozhodovať sa budem až na mieste.

Nakoniec sa aj tento plán ukázal ako totálne neefektívny. Dôvod? Vo štvrtok k večeru, kedy sme na kemp dorazili, už neboli knížočky s programom. Myslel som, že tento problém bol iba v akreditačnom stánku. Je to ospravedlniteľné aj keď mrzuté. Ako som sa však neskôr dočítal neušlo sa ani väčšine platiacich. Pri všetkej zhovievavosti, za toto by som už dával mínusové body. Program bol samozrejme vylepený na niekoľkých miestach po areáli, avšak kombinácia alkoholu a prirodzenej lenivosti...

Toto je vlastne aj jeden z dôvodov, prečo bol tohtoročný HipHopKemp pre mňa viac o všetkom tom naokolo ako o hudbe. A o čom pre mňa teda bol?

Tých vecí je nespočetné množstvo. V prvom rade je to akousi veľmi pokojnou atmosférou. Zrejme som paranoidný a prehnane úzkostlivý, no často mám pri takýchto masových akciách pocit akejsi neistoty, nebezpečia. Prečo tomu tak je ani sám netuším, no na HHK som nemal absolútne problém. Ak som sa niekomu priateľsky prihovoril a rozumel mi, odpovedal. Bez náznaku zhnusenia, či toho, že by mi dával jasne najavo, že ho otravujem. A to aj keď už mi pár promile v krvi závodilo. Aby ste ma však nezjedli. Viem, že som mal sakra šťastie, že ma obchádzali provokácie. Poliaci vraj aj tento rok nezostali nič dlžní svojej chuligánskej povesti a vyvolávali jednu bitku za druhou. Je to smutné, dokonca až katastrofálne. Ako tomu zabrániť? Viac SBS-károv? Koľko by ich tam muselo byť, aby pri tej mase ustrážili každého jedného debila? Nepúšťať Poliakov na kemp? Myslím, že budúci rok by pri takom riešení bol výrazne chudobnejší ako program, tak aj služby. Ak by vôbec kemp bol. Je to patová situácia, ktorá sa podľa mňa vyriešiť asi ani nedá. Hold človek je kréten od prírody.

Areál už je starý známy kamoš a už som pripravený na to, že sa vždy poriadne nachodím. Nie tak ako na Pohode, no chce to kondičku. Neberme to však ako nejaké šialené mínus. Mám pocit akoby tento rok na HHK bolo akosi menej ľudí. Rozpŕchli sa teda, čo sa rovná žiadne zbytočné tlačenice, žiadne šialené rady na toalety, či sprchy a ani na jedlo som ani raz nečakal dlhšie ako desať minút. Ľuďom vraj chýbala výzdoba. Bol som v jednom hangári, ktorý bol plný diskogúľ a v dvoch stanoch, kde mali plno lejzrov. Áno, oproti minulému ročníku to bolo slabé, ale uvedomte si, že minulý rok bol výročný. A ak chcete výzdobu ako na stužkovej, obaľte si stan krepovým papierom.

Jedlo je na festivaloch samostatná kapitola. Nikdy to neboli a ani nebudú šmaky ako od mamičky. Dôvod? Skúste niekoľko dní v kuse variť pre niekoľkotisícovú ožrato-sfetovanú bandu v stane na plyne. Naviac, ako som sa dozvedel od jednej stánkarskej bandy, fungujú takto od februára do decembra nonstop. Viem, že sú to zväčša výhovorky zaváňajúce alibizmom, no myslím, že trochu zhovievavosti by sa patrilo. Naviac, nemôžem povedať pol zlého slova na grilovanú šunku od kosti, rôzne variácie doner kebabu, pizzu, či čerstvé (naozaj čerstvé) ovocie. Chýbal vyhlásený minuloročný guláš, no snáď budúci rok.

VIP Kemp. Minulý rok by si celý organizačný tím zaslúžil nakopať, že ho odložili niekam za hory-doly. Tento rok bol už na mieste. Bol som tam len cez deň. V piatok boli toalety a sprchy ešte OK, v sobotu bol výpadok elektriny a nebola voda. Úprimne nasralo ma to, ale sú situácie, ktoré sa predvídať asi ani nedajú. Sťažovať sa rozhodne nemôžem na stánky vo VIPke. Káva od rána, tak isto pivo, kto mal odvahu mohol si dať aj praženicu. Zachytil som aj reči o tom, že bola táto časť areálu extrémne zaprášená. Nie je to asi najlepšie prirovnanie, ale asi by som tých čo sa sťažovali mal zobrať na exkurziu do backstageu.

Čo ma naozaj desilo bola tá nikdy nekončiaca a stále prežívajúca masa ľudí na vstupe zo stanového mestečka do areálu. Obdivujem všetkých tých, čo to museli denne absolvovať. To je aj dôvod prečo som stanové mestečko nenavštívil. Aké boli pocity kľudne šupnite do diskusie.

Sprievodný program? Exhibície na U-rampe mne osobne pripomínali skôr tréning z posledných síl. Možno som prišiel v nevhodnú dobu. Bitka v čokoláde je pastva pre oči a rajčinová bitva je šialenstvo hodné kráľovského trónu. Tanečný stage je samostatný mini festival. Všetci tanečníci tancujú asi komplet päť sní a keď ich vidíte s vyplazeným jazykom niekde utekať, tak to je pre jedlo. Lebo vlastne aj to je zabíjanie drahoceného času kedy môžu tancovať. Táto disciplína hip-hopu ma začína fascinovať stále viac a viac. Aj keď je vôbec nerozumiem, mám pocit, že je to jediná zložka, ktorá ostala čistá, real, nepoškvrnená (aj vám tie prívlastky prídu neuveriteľne komické?!).

A konečne k hudbe? Pýtam sa sám seba, či to vôbec má zmysel? Majk Spirit si po nekončiacej sérií koncertov príjemne zničil hlas. Mne to šmakuje, možno by som ho uvítal aj v nejakej rockovo ladenej veci. Ale ako Dilemu. Pri Oteckovom parte, kedy odkazuje haterom: Jedno slovo, sklapni, ma vždy napadne: jeden povel, zmizni! Dope D.O.D. Dali dobre. Akurát niekto nadával na tie elektro časti koncertu, iným sa páčili. Ja som si celkom vychutnal ich videoklipovky. Niektorí boli unesení z koncertu Dannyho Browna, ja som rátal minúty kedy ten škrekot skončí.

Piatok? Gramo Rokkaz najhorší možný čas, no aj napriek tomu som si to užil. Poctivá show. Strapo a majstre ping-pongu Spino? Ako z učebnice Ako technicky zvládnuť koncert. Mimochodom, keď vás bude niekedy Spino presviedčať, že Strapo je jeden z technicky najvyspelejších MCs na SK scéne, kľudne mu verte. Ten chalan udýcha aj nemožné. Naopak Kato toho zas až toľko neudýcha no muzikantská show s Prago Union a live band je fakt super. Aj technické problémy dokážu maskovať džemovaním. Koncert trval hodinu a bolo mi málo. A hlavné hviezdy piatkového večera? Opäť niekto bol spokojný, iný zas nie. Od Madliba a Freddie Gibbsa, cez údajne až moc elektronických Foreign Beggars, po totálne poctivých Dilated Peoples bola pod pódiom úplná plnka. Nehovoriac o eufórií, ktorá strhla aj tých čo zvyknú chodiť na techno párty a tento večer vychvaľovali do nebies.

Tretí deň vraj býva najkritickejší. Či na lyžiarskom alebo na festivale je jedno. Ako ste to mali vy? Ja som sa štartoval Ektorom. Technicky zvládnutá šou, no interakcia s publikom bola rozpačitá. Poľské Tabasko prilákali obrovskú šalejúcu masu, ktorá sa príliš nezmenšila ani na Moju Reč. A ďalej? Za finálny šprint festivalu môžeme považovať koncerty od Sokola a Marysta Starosta, so zlými a nudnými vokálmi (na CD sú vraj, ale veľmi dobré), cez PSH s retrospektívnou šou, v ktorej sa Orion párkrát stratil v textoch a podľa slov 518 všetky skladby od tejto trojky sú legendárne, Macklemora s Ryanom lewisom, ktorí sú údajne momentálne asi najpopulárneší no mne nič nehovoria, až po Mos Defa, ktorý naživo sa pri zaspávaní počúva úchvatne.

Zhrnúť a podčiarknúť? Ak chcete kritizovať v prvom rade si uvedomte, že ísť na festival nie je ísť do hotelu. Isté formy nepohodlia nevyrieši ani organizátor storočia. Tiež myslite na to, že kopec vecí závisí od subdodávateľov, ktorí nemusia byť vždy najspoľahlivejší. Ďalšou zložkou ste práve vy ľudia, ale to viete. A line-up? Neporovnávajte ho z minulým rokom! Išlo o desiate výročie, teda bol iný, špeciálny, extra namakaný.

A moje subjektívne hodnotenie, ke'd už celý text je akousi blogovou ani celkom profesionálnou formou? Uvedomil som si, že mi hudba už nedáva toľko čo volakedy. Či je to jej kvalitou alebo tým že som starší neviem povedať. V každom prípade je HipHopKemp festival, ktorý vždy rád absolvujem. Aj keď sú tam sem tam chyby, mňa by držal za srdce aj keď by sa zmenil na päť dňovú rybačku na Malom Dunaji.

Za fotoreport patrí veľké ďakujeme Petrovi Kitovi!