Strapo a Emeres
23
© 2012 PVP Label/EMI
čas: 37:19

Keď dal Delik von Terapiu na bíte bolo to osobné, jebalo mu to hlavu a potreboval ľuďom niečo vysvetliť, asi.  Nemyslím to v zlom, ale bola to povinná jazda. Preto si viem predstaviť, že by tá skladba bola o pár levelov vyššie. Prečo, ale recenziu na Strapov dlhoočakávaný debut 23 začínam Delikom?

Je tu totiž istá paralela medzi Terapia na bíte a 23. Vlastne ani nie paralela. Strapov debut 23 by sme neoficiálne mohli premenovať na Terapiu na bíte a Delikovi poďakovať za názov. 23 je totiž snáď prvý album na Česko-Slovenskej scéne, ktorý musíte počúvať ako celok. Je to totiž jedna veľká skladačka Strapovej osobnosti a taký skrytý životopis.

Nemusíte Strapa poznať a po vypočutí albumu viete dosť podrobne porozprávať jeho životný príbeh. Je to americký príbeh modifikovaný na slovenské pomery. Teda happy endu v story o outsiderovi, ktorým nakoniec všetkým vytrel zrak a je akousi morálnou hodnotou, sa nedočkáte. Možno aj preto, že ten príbeh je stále nedopovedaný.

Strapo je mladý chalan, ktorý zažil cestu na vrchol, na ktorej sa ocitol ani nevedel ako, užíval si slávu, potom padol. Pozbieral sa, dostal rozum a uvedomil si, že v živote sú aj vyššie ciele ako len nejaké materiálne hodnoty (Daj peňáz). Nie nečakajte uvedomelé ezotericko-nábožensko-illuminátske reči. Strapo pozerá na svet očami, snaží sa cítiť srdcom, chce byť dobrák a nepotrebuje k tomu žiadne návody v podobe náučných knižiek. Prečo píšem chcel by a snaží sa byť? Pretože v ňom niekde hlboko zostala zakorenená tá nenávisť a prehnane veľké ego, ktoré sa sem tam ozvú. Vystrčia rožky. Strapo zvádza vnútorný boj, ktorý ho možno ničí, no zároveň dáva jeho hudbe istú vyrovnanosť medzi teplým vyplakávaním a umelým ganstrom. V skratke: Konečne je za mikrofónom normálny chalan. Obyčajný. Taký, akých stretávaš na ulici denne. Taký, pri ktorom nie si podvedome v strehu, že pri prvej príležitosti vyvolá konflikt. Taký, ktorý sa ti ospravedlní, keď do teba nechtiac drgne.

Ako sám Strapo povedal vždy mieri do strebu, no občas trafí vedľa. Aj na albume 23 sa sem tam netrafil. Občas veci podáva až príliš jednoducho a až príliš priamočiaro. V skladbe Sám doma a bohatý si dáva refrén, ktorý podľa mňa nie príliš sedí, s inak skvelým, textom. Vo Vždy som bol taký sa s bítom zbytočne pretláča. Lepšie keby s ním džongloval. Tak ako Tono. Mimochodom túto skladbu by som bez rozmyslu tituloval skladbou albumu, keby sa s ňou chalani viac vyhrali, prestriedali kratšie slohy, dopĺňali sa. Ten bít je úplne šialený, mohol sa viac využiť.

Všetky chybičky však zakrýva jedna vec. Strapo sa otvoril. Pardón obral sa od kosti a ponúkol sa nám. Na, zožerte ma! Po druhej slohe v Jak sa mám, mimochodom saxofón od Mariána Jaslovského je úžasný, by jeden čakal, že už nič osobnejšie prísť nemôže. V Pomotanej hlave prišlo. Táto skladba je inak vynikajúca aj vďaka kontrastným príbehom. Supa bravúrne.

Chceli by ste ešte kritiku? Prvýkrát čo nie som stotožnený s posledným nespomenutým hosťom. S Ektorom. Neviem prečo, nejako mi v téme ani v hudbe nesedí sory.

Ozaj témy. Strapo ich na 23 spracoval niekoľko takých, čo tu ešte tuším ani neboli. Sám doma a bohatý alebo Klameš. Neviem a možno sa len nepamätám. A tie ostatné. Spracované opäť iným pohľadom, vychytané a podané pohľadom bežného človeka. Pracujúceho, riešiaceho problémy bežného života. Nie takého, ktorý musí riešiť, to že vstáva o 12 na obed s opicov, a haterov. Sory raperi!

Spojenie jeden producent, jeden MC je v poslednej dobe celkom populárne. Páči sa mi, že Emeres nie je monotónny. Je cítiť rukopis, no vie dať veselý naivný bít (Klameš), rovnako tak gitarové bubny (Jak sa mám) alebo aj sviežo znejúcu klasickú rapovicu (Nasilu flegma).

Resumé. Kvalitný, škoda, že trochu krátky, osobný album, po ktorom vypočutí sa bohužiaľ pýtam: OK a čo teraz. Po chvíle oddychu sa k nemu však vrátim a púšťam si obľúbené pecky. Je dobré, že Strapo celkom dlho čakal a verím, že ako sám hovorí, ešte len ukáže čo v ňom je. 23 je slušný pevný základ na dlhú diaľnicu Strapovej rapovej jazdy.