Miky Mora
Moratón
© 2006 HIP-HOP.sk / EMI
čas: 61:03
hodnotenie: 7,5/10

Zaručene svojskí, miestami až príliš, i keď nenútene. Takto som vždy vnímal Druhú Stranu a štýl, ktorý si razia. Človek, ktorý nežije v Petržalke ani v Bratislave, ktorý pri pohľade von oknom nevidí len drogy, kriminalitu a zničené sny stratenej generácie panelového sveta. Človek, ktorý z pozície poslucháča na slovenský rap sem tam pozerá podozrievavo, ktorý nikdy vyslovene nemiloval Druhú Stranu, a ktorý ešte nedávno pri označení Mikyho za člena úzkej skupiny top emcees na Slovensku ostal (ale naozaj len) mierne zaskočený. Napriek všetkým týmto vlastnostiam, napriek faktu, že je momentálne sezóna lovu na redaktorov a z takejto kombinácie už vopred kričí prúser alebo ďalší freestyle v Sampleri, dovolil som si porušiť moratórium a vstúpiť do teritória Moratón.

Mám pocit, že jedným z hlavných cieľov tohto albumu, ak nie hlavným ako u väčšiny sóloviek člena nejakej skupiny, bolo ukázať, že Miky dokáže fungovať i ako samostatná pochodová jednotka. Zabudni teda na Druhú Stranu. Nie že by sa sólo Miky od toho z Druhej Strany líšil príliš alebo naopak vôbec, len to proste ber tak, že toto je sólovka, kde si môže emcee povedať na sto pro, čo chce, žiadne ústupky kolegom, žiadne kompromisy. Práve preto som napriek vyššie zmieneným faktom album vcelku očakával, keďže Miky je predsa len výraznejším z dvojice DS a jeho singel ma taktiež oslovil. Druhú Stranu tu teda veľmi ťahať nechcem, predsa len však mi pripadá, že album sa nachádza približne na rozumnej hranici, ktorá by mohla vyhovovať ako zarytým fanúšikom DS štýlu tak i tým, ktorí čakali predsa len nejakú zmenu. Ja osobne som bol v druhej skupine a skutočne som sa dočkal, na druhej strane verím, že ani členovia skupiny prvej neodídu po vypočutí so stiahnutým chvostom.

Tu je však zlomový moment vo vnímaní albumu, a teda spôsob, akým podobný stav dosiahnuť. Ten sa pre mňa skrýva pod výrazom pestrosť. Moratón si teda dobre uvedomil, že priniesť opäť ten istý striktný pouličný štýl ako Výpoveď otom čojetu videť by nebolo dostatočným naplnením očakávaní fanúšikov, teda s výnimkou pár členov tvrdého jadra DS základne. A je to očividné, týmto slovám dávajú za pravdu ako samotné produkcie na albume od tanečných funky kúskov Hajtkoviča až po Grimasa s príchuťou raggaetonu, tak i občasný party nádych alebo spolupráca s Opakom. Za druhé, potvrdzujú to i reakcie niektorých fanúšikov. Nie že by som sa snažil prispôsobiť názoru väčšiny, predsa však rád využijem možnosť pred písaním recenzie zo zvedavosti aspoň zľahka vypočuť "hlas ľudu", a ten, čo ma ani prekvapilo, sem tam hundral. Ako ináč, u slovenského konzervatívneho poslucháča odchovaného na Premierovych jazzových samploch, temnom RZA štýle či francúzskych nekonečných klavírovkách, problémom bola a je produkcia. Na tú doplácajú mnohé albumy. Nie že by bola zlá, ale jednoducho napreduje rýchlejšie než poslucháč. A na Slovensku, kde úprimne úroveň kráčania s dobou u fanúšikov zatiaľ pokryvkáva, čo ale nemusí byť nevyhnutne chápané ako čosi zlé, to platí dvojnásobne. Miky Mo však na tomto albume zvolil kráčanie s dobou, skús to teda akceptovať, alebo budeš musieť zmeniť behanie moratónu za kratšie trasy. Čo mi teda ostáva, skôr než na triediča odpadu mi v tomto momente, keďže u Mikyho je črta jedinečnosti stále prítomná, príde na mieste zahrať sa skôr na turistického sprievodcu. Album osloví zopár skladbami každého, ale je otázne, či osloví aspoň niekoho, nerátajúc zaslepených fans, všetkými. To sa už opäť vraciame k spomínanej pestrosti, ktorá však má takéto pravidlá a basta. Na svoje si teda prídu i milovníci DS a pouličného petržalského rapu (Po-Po, Z tmavých rohov ulíc), mňa osobne však na albume najviac zabíjajú chvíle, keď je Miky akoby pokojnejší, všednejší, ale v tom dobrom slova zmysle. Keďže sa priznám, že tiež sám patrím skôr k spomínaným konzervatívcom, úplne ma odrovnala skladba Non-stop, kde aj súhra flow a Jezzyho beat je v rámci albumu ak nie top, tak určite veľmi vysoko. Podobne je tomu v pútavej výpovedi Pametám (produkcia 6 zmysel) alebo v Rím na rím, kde opäť Grimaso ukazuje, kto je tu pán. Moratónu veľmi dobre padli i niektorí hostia, najmä Lúza a Opak, a "bonusy", mám na mysli teda singlového prisťahovalca Zdraví ten skutočný, ktorý si toto miesto určite zaslúžil, opäť do značnej miery vďaka produkcii Grimasa, druhým vydareným "bonusom" je remix na pilotný singel Moratón 2, ktorý vďaka Hajtkovičovmu tuningu vyznie oveľa lepšie než originálna verzia. A ručne stručne i k Mikyho produkciám, tie budú určite predstavovať dôvod pre občasné mrmlanie a i rozhodovanie, či im povedať áno alebo nie, bude prebiehať v bleskovom tempe. Skôr, než však zasadíš smrtiaci úder, skús ich vypočuť viackrát, nie že by si to kvalitou alebo vyzretosťou vyslovene žiadali, ale pripadá mi, že pasujú do typu dieselovej hudby, ktorá potrebuje mierne zahriatie, aby nabehla na správne otáčky, čo sa trebárs Grimasovmu benziňáku zväčša darí takmer hneď po naštartovaní. Albumu však chýba silná skladba pre rádia, ktorá je dnes, či sa to niekomu páči či nie, dôležitou súčasťou pre takéto projekty, čo napokon priznal i sám Miky v rozhovore.

Zrejme prvý moratón v živote, po ktorého dobehnutí nie som spotený a vyšťavený, práve naopak, oddýchnutý a koniec koncov i vcelku spokojný, a to opakujem, že som k albumu nepristupoval ako nejaký veľký fanda. Síce tiež patrím k skupine poslucháčov, ktorí si z tohto albumu odnesú skôr pár silných trackov než úplne vyrovnaný celok bez výkyvov (nevravím, ktoré je lepšie), a nikdy nepochopím, čo má Affrova mama spoločné s názormi jej syna, čo si chcú dnešní emcees dokázať rýmami "som ten, čo jebe Tvoju mamu" a taktiež nebudem kvitovať prehnane vulgárne úlety typu Čo?!!, ktoré by pri takom potenciáli ako je trojica Miky, Rytmus a Hajtko mohli vyústiť v niečo vyzretejšie nepísané na kolene, napriek tomu všetkému Miky zabehol slušný Moratón. Nebude to svetový rekord, a takmer určite ani slovenský nie, ale rozhodne je to jeden zo slovenských výkonov roka, ktorý nestratil tvár, i keď mohol, a ktorý ma presvedčil, že Miky v skupine top slovenských emcees je, i keď nemusel ...