Honza Peroutka
Klukovina
© Rooftop Studio
 

Ak hudbu počúvate ušami, tak sa k Vám tá dobrá dostane sama. Ku mne sa dúšok lahodných tónov gitary, saxofónu, klavíra či bicích dostal pred pár dňami. Keď sa s živou hudbou spojí kľudná nenásilná flow, ktorá sa nesnaží robiť ramená, hrať na gangsta pozérov, osvietených mysliteľov, hrať sa na čokoľvek, potom z toho vznikne Klukovina. Približne štyridsaťpäť minút chilloutu, desať skladieb, dva inštrumentálne skity a tiež dva remixy. Veľa dobrých hostí, tónov, textov a myšlienok, ktoré sa v nich skrývajú. Z úvodu tejto recenzie si možno myslíte, že slovami chváli šetriť nebudem. Myslíte správne, len ťažko som hľadal mínusy či negatíva, čo by kazili celkový koncept albumu. No nakoniec som našiel pár veci. Veci, ktoré možno kazia celkový vzhľad. A možno ani nekazia. Veď posúďte sami.

Prvýkrát som Honzu Peroutku postrehol v roku 2011, ešte keď tvoril hudbu pod pseudomenom 849185, v jeho (asi) prvom treku "Jdu kreslit rap". Beat je samplovaný od Isaaca Hayesa. Skladba z roku 1971 "Bumpy´s Lamert". Od youtube odborníkov sa dozviete, že ho podlo ukradol Mobb Deep, konkrétne zo skladby "Back At You". V texte ukazuje lásku k rapu, hudbe a umeniu maľovať. Na začiatku videa, v úvodných titulkoch, môžeš vidieť, že už v svojich ranných časoch spolupracoval s Ondrejom Žatkuliakom, ktorý má tiež zásluhu na albume Klukovina, či Kennym Roughom z Ty Nikdy labelu.

Prejdime pomaly k albumu. Úvod a záver okupujú dva treky s prostým názvom Intro a Outro. V prvej, rapovej, polovici Intra sa dozvieš ako celý album vlastne vznikol. Honza vraví, že hostí na albume pozná a cení ich po hudobnej či osobnostnej stránke. V druhej polovici sa môžeš plaviť po hladine inštrumentálnej, jazzovej vsuvky od Zemaqua. 

Druhá skladba a zároveň prvý singel z albumu vyšiel pred rokom. Ak budete počúvať pozorne môžete postrehnúť, že na tomto počine sa po väčšine skladieb prelína hovorená pasáž spolu s živou hudbou. Tak je aj v druhej skladbe s názvom Hudba na mikrofóne spolu s Larou303, snáď jedinou skutočnou českou MC nežnejšieho pohlavia. Ak máš aspoň jedno ucho zdravé môžeš v beate počuť gitaru od Jakuba Steva Lenza.

"Musím se smát, vidím všude zběsilí davy. Pozoruji jejich zmatky, stresy, hádky, tupí hlavy, pozůstavam uprostřed s mým milovaným brkem." Honza už aj v predošlej skladbe naznačil čo je zdrojom jeho inšpirácie a čím si rád zadymí hlavu. Tu by sa hodil známy Hemingwayov citát: "Inteligentný človek je nútený občas sa opiť, aby mohol prežiť s bláznami naokolo." len s tým rozdielom, že jeho alkohol je vlastne tráva. V druhej časti treku mikrofón okupuje MC s epickým menom Herbert Humus. Pán Humus prezentuje typické "krčmové reči", ale Klid, to sú jedny z tých lepších krčmových rečí.

Ak by som si mohol vsadiť ako na dostihoch, tak určite na nenápadnú no o to lepšiu Plynulú. Čierny kôň pretekov Klukovina a samozrejme s dobrým kurzom na víťazstvo. Mám rád jazzové veci a najviac sú tie so soulovým nádychom, ktorý tunák dotvoril svojou výraznou farbou hlasu Martin Svátek. Chillout beat od profesionála Ondra Žatkuliaka a gitara v podaní Petra Benýšeka. Tento trek je vlastne taký zlepenec predošlých dvoch. Refrén tejto skladby je určite bratranec Klidu a v slohách sa opäť rapuje o láske k hudbe, hlavne k živej hudbe ako tomu bolo aj v poradí druhom treku Hudba. Honzovi na mikrofóne sekunduje ďalší hosť, SiraVole.

Preskočím prvý skit a prejdem rovno k najznámejšej skladbe albumu, Lidi. Niekto si môže myslieť, že je najpočúvanejšia len preto, lebo je tam Rest alebo preto, že ako jediná sa dočkala pohyblivých obrázkov. Rap a hudba nie je žiaden pretek v tom kto bude mať viac views a fans, ako ju tu berie väčšia časť nášho laického rapového publika a poniektorí MC´s. Potom to na scéne vyzerá tak ako dnes. Ale späť k veci. Rest kráľovsky dotvoril mozaiku čo produkčne načrtol Zemaque a wordcuttmi Dj Opia. 

Pre mňa inštrumentálne jedna z dvoch najvyspelejších vecí z Klukoviny je Band. Ďalšie spojenie Honzovej lazy flow, Zemaquoho podmazu a do toho gitara Jakuba Lenza. Band je reprezent vec. Nehľadaj za tým nič viac, nič menej. Možno trošku atypický reprezent, ale to bude asi tým, že MC väčšinou vyzdvihuje svoje ego nad live band. Ak už chceš za tým niečo hľadať tak asi: "Live band nad zlato." alebo "Live band nad ego."

Jdu kreslit rap už som popísal v úvode tejto recenzie. Vlastne je to na albume detto okrem beatu od šéfa svojho remesla Inphyho. Tu by asi bolo vhodné vytknúť jednu vec. Na album je tu pramálo plnohodnotných skladieb. Ak opomenieme Skity, Intro-Outro a remixy tak nám vychádza sedem trekov: Hudba, Klid, Plynulá, Lidi, Band, Špatnej den a Noc. Práve nasledujúca skladba, Špatnej den, ma oslovila najviac.

Veľmi nedocenená skladba, celkovo nedocenený celý album. Ako tak pozerám na tie youtubácke čísla, bolí ma duša a je mi smutno. No už som predtým písal, že čísla nie sú v hudbe pravítkom na meranie kvality. Môžeme tu počuť prvky zo skladby Plynulá. Ten soulový nádych tu tento krát dotvára speváčka Yanna. Mohol si ju postrehnúť napríklad aj na Lipovom sóle. V dokonalom podmaze od Georgeho Vidasova cením výrazné piano, ale hlavne lahodný zvuk Felixovho saxofónu čo je prísľubom tónov, ktoré vháňajú slzy do očí. Textovo ju môžeme brať ako najhlbšiu, pretože sa v nej Honza otvoril a pustil všetko z hlavy na papier. Na Klukovine ako jediný zahraničný MC hosťuje Jen Hovorka. 

Piano, ktoré sa rozlieha nočným mestom, beatom a z tvojích reprákov až k tebe. Honzova Noc je brko a kľud. Nostalgická vec, hlavne o tráve. Jeho parťák na mikrofóne Debo Mastage spomína na kvalitné modely a zunuje sa mu zlá kvalita weedu, že vraj už to nie je to čo kedysi. 

Outro je klasická rozlúčková vec. Honza pozdravuje Ondra a ostatných čo v neposlednom rade priložili ruku k dielu: Rest, Lara303, Martin Svatek, Jen Johny Hovorka, Yanna, Debo Mastage, Zemaque, George Vidas, Inphy, Medvěd, Steve, Petr Benýšek, Borysh, Felix, Herbert Humus, Dj Opia, Dubas, Lukač Wick Knot a Paulie Garand.

Na albume sa pod poradovým číslom 13. a 14. objavili remixy na Lidi a Klid. Z prvého remixu môžem vyzdvihnúť refrén Martina Svátka a v druhom určite klavír, ktorý produkoval sám Honza. Obal releasu je klasika. Teda okrem toho nevkusného plastového obalu, čo je u nás klišé, nájdeš všetko ostatné. Tracklist, poďakovanie hosťom, rodine a odkaz: "Táto ať se ti tam nahorě felí hezky. (+ 4. 5. 2013)". Veci na štýl "Modré z neba" ma neberú, ale popravde ma ten odkaz dostal asi najviac, hlavne pre ten dátum tam je to určite viac úprimnejšie a osobnejšie.

Nemusím si umývať ruky jak Pilát predtým než vynesiem ortieľ nad týmto dielom. Pol bod strhávam za už spomínanú krátkosť albumu. Sedem nových skladieb je pomerne málo na album. Ďalší pol bod sťahujem za zločin chýbajúceho bookletu pri CD a za absenciu trekov ako je Špatnej den a.k.a od budúcich počinov by som čakal viac otvorenosti v textoch, lebo v niektorých cítim ešte stále mantinely. Celkový koncept albumu hodnotím zvyšnými 9 bodmi.