Rytmus
Král
© 2009 EMI
čas: 56:35

Kým na prvom albume vydá zo seba autor maximum, venuje sa sám sebe, svojim predstavám, názorom a doterajšiemu životu, na albume číslo dva už má témy iné, povedzme prázdnejšie, menej osobné, všeobecnejšie. Málokto dokáže obísť toto klišé a nahrať minimálne tematicky tak silný album ako debut. Videli sme to napríklad u Čisteho. Je málo výnimiek, pre mňa to bol napríklad Vec, ktoré dokážu nahrať kvalitatívne podobný aj keď samozrejme iný album ako prvý. Čo rozhodne treba na Královi vyzdvihnúť je to, že Rytmus ho neuvádzal na trh ako album osobnejší, precítenejší a zaujímavejší, no na druhej strane ho rovno promoval ako album roka. Nech je. Pre ňho, či pre vás. Pre mňa nie je. Samozrejme by som chcel druhé Bengoro, ale to už sme si sami vysvetlili, že to nejde. Sám žije iný život, zaujímajú ho iné veci, má iné názory. Návrat do ulíc sa teda nekoná, aj keď podaktoré tracky majú tento nábeh, a Král sa dá skôr označiť za album popový. Áno aj nie. Na jednej strane máme rebrandovaného Rytmusa stále viac oblúbeného u širšej masy, no na druhej je to stále on. Svojský a tvrdý rapper, jeden z najlepších, čo doma máme, navyše spolupracujúci s Premierom (!). Odpadol nám však prívlastok nekompromisný, čo mňa osobne mrzí asi najviac, ale taký je život. Práve tento deficit robí z neho mainstream rappera, aj keď sám tvrdí, že hudba sa delí iba na dobrú a zlú. A či je Král dobrý? Viac-menej je. Aj keď má svoje muchy, nájdu sa na ňom dobré skladby, no ako celok, ako album sklamal.

Všetci vedia, že Rytmus má ešte stále na viac, no vybral si sám. Ak chce do píšťalkovej muziky rapovať o bohu, nech sa lúbi. Ak chce spievať slaďáky o láske, nech sa lúbi. Nemám nič proti uvedeným príkladom, no možno skladby o bohu sa mi počúvajú ako zarytému ateistovi velmi ťažko, no v princípe s tým nemám problém, ale ak si uvedomím, že to je Rytmus a jeho aktuálny album, nerobí mi to dobre. Viem, že sa na doske namakal, ostatne ako každý a keď už nič iné, aspoň nám všetkým dokázal, že sa nedá škatulkovať ako „...“ (dosaď si prívlastok) rapper, ale skutočne hudbou žije, má talent a dokáže viac ako len rap. To ma teší. Dospel, resp. teraz je z neho muzikant a to je dobre. Kiež by bolo viacej takých talentov, ale pravdou je, že je osobne nemám podobnú hudbu rád, rádio nepočúvam takmer vôbec (ak, tak alternatívne), telku nesledujem a vôbec ma naša popová hudobná scéna nezaujíma. Bez ohladu na to, či je dobrá alebo zlá. Preto by som sa radšej vrátil k rapu. Ten našťastie nechýba ani na tejto doske. Cením originálne spracovanie „Rázny básnik 2“ alebo primitivizmus skladby „Salalaj“, ktorý v kontexte ostatných piesní pôsobí ako balzam na dušu fanúšika starého Rytmusa. Hygiena, auto, šperky, Ego, klasika. „Zlatokopky“ síce nie sú originálnou témou, dokonca ani u Patrika, ale tiež sa dajú zaradiť medzi svetlejšie rapové skladby Krála. Oproti nim však stoja rapy, ktoré pôsobia mocne, silno a moderne, no mám problém s ich dôveryhodnosťou. Skladbu „Na toto som čakal“ som skutočne nepochopil, či ju Rytmus s Egom myslia vážne alebo nie. Chvílu to vyzerá, že hej, inokedy naopak a ako to je, vedia asi iba oni sami. Podobne je to s „Nigdy sa nezavďačíš“, ktorá sa na album svojou témou jednoducho nehodí. Je to však príjemné obzretie cez rameno na časy, kedy bolo Rytmusovi všetko jedno. Na čo však v súvislosti s Králom nesmieme zabúdať je, to čo aj sám autor niekolko krát zdôrazňoval, jeho zvuk. Doska znie skutočne dobre aj technicky, aj hudobne. Sleduje trendy a kopíruje súčasný stav svetovej hudby, plus tú našu domácu posúva opäť niekam inam a to je určite pozitívum.

Najpresnejším rozdielom, aj keď sa stále snažím tomuto zrovnávaniu vyhýbať, je obrat od Bengora, teda zloby, ku Královi, teda bohu (tiež ste postrehli dvojzmyselnosť názvu?). Rytmus si svoju latku nastavil. Je to počuť od jasného intra skrz všetky skladby a skity až po epilóg. Uvidíme, čo nám prinesie čas v zmysle vnímania tejto platne, ale aj ďalšieho smerovania jeho kariéry. Ako som povedal, stále nevystrielal všetky bomby, o tom sa nemusíme baviť a viem, že CD, ktoré vyjde tento rok nám opäť pripomenie staré časy a má ambície vrátiť Rytmusa na scénu, tam kde patrí a nie ďalej izolovať ho/sa. Čo by som však ešte na záver tejto doske vytkol je určite jeho mixtape feeling. Občasný známy text, hudobný motív alebo dokonca komplet podklad, či výkriky a self promo mi pripomínajú skôr mixtape ako album, ale to je asi zanedbatelné. Môj tip: „Sága pokračuje“.

Tracklist:
01. Prológ Text: Rytmus, hudba: Tomi Popovič
02. Sága pokračuje (feat. Igor Kmeťo) Text: Rytmus, hudba: Mad Skill
03. Musíš mať nádej (feat. Tina) Text: Rytmus, Saša Okálová, hudba: Wich
04. Verejný nepriateľ Text: Rytmus, hudba: Johny Kortis, Kortis Records
05. Zlatokopky Text: Rytmus, hudba: Johny Kortis, Kortis Records, Igor Kmeťo
06. Na toto som čakal (feat. Ego) Text: Rytmus, Ego, hudba: Johny Kortis, Kortis Records
07. Interlude. Čo bolo pred tebou Hudba: Mad Skill
08. Kral Text: Rytmus, hudba: Mad Skill
09. Nigdy sa nezavďašíš Text: Rytmus, hudba: Wich
10. Daj mi ešte jednu šancu Text: Rytmus, hudba: Tomi Popovič
11. Salalaj (feat. Ego) Text: Rytmus, Ego
12. Rázny básnik 2 Text: Rytmus, hudba: Hajtkovič
13. Interlude. Stále dúfam Hudba: Tomi Popovič
14. List otcovi (feat. Igor Kmeťo) Text: Rytmus, hudba: Tomi Popovič
15. Jediný feat. DJ Premier Text: Rytmus, hudba: DJ Premier
16. Všetko má svoj konec (feat. Tina & Ego) Text: Rytmus, Ego, Saša Okálová, hudba: Mad Skill
17. Epilóg Hudba: Tomi Popovič